Lujza Rojková zbožňuje motýle a je jednou z najoptimistickejších ľudí na planéte. Verí v lásku na prvý pohľad, je presvedčená o tom, že niekde tam vo svete na ňu čaká perfektná spriaznená duša, miluje vietor vo vlasoch a predovšetkým by za nič nevym...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Lujza
"Krv odnesieme do labáku na rozbor, prejdeš si ešte povinnými vstupnými vyšetreniami a následne na to budeš zaradená do databázy. V prípade nájdenia zhody parametrov medzi tebou a Félixom ťa osloví národný register a požiadajú ťa o podrobnejšie vyšetrenia, aby sa zhodnotil tvoj aktuálny zdravotný stav."
"To je všetko?" spýtam sa a radšej odvraciam zrak od miesta prelepeného leukoplastom.
"Musím ťa sklamať, ale áno. Svoju časť práce máš na polovicu odvedenú, teraz nám už ostáva len čakať," odpovie Hugo s úsmevom a ampulky s mojou krvou odkladá do takého toho bieleho chladiarenského boxu, ktorý svojím zjavom pripína skôr prenosnú chladničku.
"Ako dlho bude trvať, kým sa dozvieme výsledky?" ozve sa vo mne zvedavosť.
"To je individuálne, ale zväčša do týždňa. Keď sa ti nikto neozve, znamená to, že nie si vhodným darcom. Ono je to dosť komplikované a spravidla len jedno percento registrovaných ľudí sa aj skutočne stáva vhodnými pre darovanie kostnej drene. Väčšina je v registri aj celé roky a nemusí byť oslovená. Pre úspech transplantácie je nevyhnutná zhoda tkanivových antigénov darcu a príjemcu. Najväčšia zhoda sa samozrejme nachádza medzi rodinnými príslušníkmi a šanca je okolo dvadsaťpäťpercentná a ako vidíš, ani tá nemusí nastať. Pacienti, ako je napríklad Félix, potom ešte majú šancu na nájdenie zhody medzi nepríbuzenskými darcami, ale vzhľadom na fakt, že tu existuje obrovské množstvo kombinácií parametrov tkanivových antigénov, šanca je len veľmi malá."
"Počula si, Rojková. Máš to potvrdené aj od Huga. Šanca je abnormálne malá, takže naozaj musíš krotiť svoje nadšenie. Tak či tak skončíš sklamaná."
"Ja som počula od obidvoch, že je tu šanca. Keď je tu, tak prečo dopredu vrháme uterák do ringu? Dokým nemáte nič potvrdené, nádej umiera posledná. Ja si ju od vás dvoch pesimistov nenechám vziať."
"To je obdivuhodné, ale ja som ošetrovateľ a lekár v jednom, takže som považoval za dôležité, aby som ťa oboznámil s týmito našimi lekárskymi drístami, ktoré sú žiaľ povinné. Ako Félixov kamarát však dúfam, že sa preukážeš ako vhodný darca a zachrániš mu život."
"Odpusťte si tú sentimentalitu. I keď nebude vhodným darcom, zatiaľ na smrteľnej posteli neležím a svojím správaním vám ešte nejaký čas budem strpčovať životy. Nehovorte o mne ako o nesvojprávnom," prehovorí Félix a poslušne sa posadí na vysokú stoličku, na ktorej prebiehajú všetky jeho ranné kontroly. Usmejem sa na neho a hoci použil defenzívny tón, vidím, že len žartuje a svoje slová nemyslí vážne, pretože aj on sa na mňa usmieva a mrkol na mňa. Jediné malé a nevinné gesto, ktoré mi dokázalo rozprúdiť krv v žilách.
Bolo to nepríjemné, privierala som oči a keď som ich mala zavreté, predstavovala som si jeho tvár. Dokázala ma upokojiť. Hneď, keď som ich zavrela, zjavil sa predo mnou on so svojimi kučierkami a bielym perličkovým úsmevom, a strach z ihiel sa razom zmenšoval. Poskytol mi druh komfortu, ktorý mi dokázala dávať len mamkina prítomnosť. Počas povinných preventívnych prehliadok pri mne vždy stála a ja som si hlavu zabárala do jej oblečenia. Neplakala som. Len som proste potrebovala mať odvrátený zrak a cítiť pri sebe cudziu prítomnosť. Moja ruka bola na druhej strane a ihla v nej bola zapichnutá, ale moje telo a hlava boli schované v mamkinom objatí. Bolesť sa teda stávala o dosť prípustnejšia. A keď tak nad tým premýšľam, nikdy to ani tak nebolo o tej bolesti, ako o tom strachu. Ten ma vždy premáhal a ostré ihly smerujúce k mojej žile sa stali mojou fóbiou. Nedokážem sa na ne dívať bez toho, že by som sa neškerila. Tie štyri roky som sa premáhala zo všetkých síl, aby som to zvládla a zmaturovala. Keď sme mali prax v nemocnici a ja som bola nútená niekomu vziať krv, pripravovala som sa na to aspoň dva týždne dopredu a bolo mi na nič z toho, že musím niekomu tak vedome ubližovať. Našťastie som vychytala tých správnych pacientov a na rozdiel od toho, aby som upokojovala ja ich, to oni dodávali odvahu mne. Boli statočnejší ako ja, ale záleží len na tom, že som to tie štyri roky zvládala a neskončila som. Priznám sa, párkrát sa stalo, že som s tým chcela seknúť, ale hovorila som si, že keď som sa na to dala, musím to doviesť do úspešného konca. Nemôžem sa nechať vystrašiť obavami a vzdať sa pri prvej prekážke. Sklamala by som tým svojich rodičov. Nevychovali zo mňa kapitulanta.
