Lujza Rojková zbožňuje motýle a je jednou z najoptimistickejších ľudí na planéte. Verí v lásku na prvý pohľad, je presvedčená o tom, že niekde tam vo svete na ňu čaká perfektná spriaznená duša, miluje vietor vo vlasoch a predovšetkým by za nič nevym...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Lujza
Dážď ma desí. Obzvlášť keď vonku hrmí a blýska sa, ale hovorím si, že aj pršanie je potrebné. Kvôli zavlaženiu, príroda je suchá, aj úrode sa bude lepšie dariť. Nemôžem sa nechať vystrašiť nejakými neškodnými kvapkami. Obliekla som si pršiplášť a vydala sa na cestu za Félixom. Začala som u neho pracovať len pred týždňom, akoby to vyzeralo, keby som nahlásila, že dnes neprídem? Pani Šmidová by bola zo mňa sklamaná. Dala som jej svoje slovo. Navyše by to vyzeralo len ako výhovorka, aby som sa tu nemusela objaviť. A ja sem chodím rada. Aj keď mi Félix nevenuje svoju pozornosť, za tých pár dní som si stihla obľúbiť toto miesto a všetko, čo sa k nemu spája. Keď som sa ráno vydávala z domu, bolo to len nepatrné mrholenie. Sem tam sa z neba zvalilo na zem niekoľko za sebou nesúvislých kvapiek. Ako som sa však približovala k sídlu rodiny Šmidovcov, aj dážď sa stupňoval a rástol na svojej intenzite. Mám navlečený svoj nepremokavý fialový pršiplášť s motýľmi, ale aj skrz neho cítim, že sa mi ku oblečeniu dostalo trochu vody. Nevadí. Keď prídem, tak sa vysuším. Nie je to veľká veda. Za chvíľu som u nich. Ostáva mi možno už len nejaký kilometer. Na bicykli mi to ide. Malo by mi na to stačiť desať minút. Vietor mi šľahá to tváre a voda stekajúca do očí mi rozmazáva videnie, ale nezastavujem sa. Pri prestávkach by to trvalo ešte dlhšie a tipujem, že sa moja pracovná doba už dávno začala. Meškám. Snáď mi to pani Šmidová prepáči. Keď bude treba, ostanem dnes dlhšie a vykompenzujem to.
V diaľke začujem zvuk motoru. Je to pomerne nezvyčajné, pretože zvyčajne po tejto ceste žiadne autá neprechádzajú. Odsuniem sa na kraj vozovky a rukou si pretriem oči. Zacláňam si a snažím sa dovidieť na osobu, ktorá vystupuje z bieleho auta. Je vysoký a blíži sa ku mne. Zatiaľ ho nespoznávam. V tomto lejaku vyzerá akosi skreslene a nie veľmi rozpoznateľne. Prestávam šliapať do pedálov a zastanem. Silueta chlapa sa približuje aj naďalej mojím smerom. Musí to byť niekto, kto má pozná. O chvíľu mi docvakne, že chlap, ktorý ku mne kráča, je Pavol. Nad hlavou si drží čierny dáždnik s drevenou zaoblenou rúčkou a ponáhľa sa míľovými krokmi ku mne.
"Slečna Rojková, zastaňte si pod dáždnik. Odveziem vás."
"Nemuseli ste si robiť starosti, zvládla by som to na svojom bicykli."
"Ste premočená do nitky, čo vás to vôbec napadlo nasadať v takejto búrke na bicykel?" Krúti neveriacky hlavou a ruku mi jemne položí na chrbát, kým ma verbuje ku svojmu odstavenému autu so stále zapnutým motorom.
"Keď som odchádzala z domu, len poprchávalo. Navyše som prišla do práce."
"Mohli ste dnes ostať doma, pani Šmidová by to pochopila."
"Nelámte si hlavu, Pavol. Som v úplnom poriadku. Trochu dažďu ešte nikomu neuškodilo. Je to len čistá voda, ktorá je pre naše živobytie potrebná."
"Anka vám pripraví dobrý teplý čaj, aby ste sa trochu zahriali. Nie je vám zima?"
"Nič mi nie je. Máte spustené kúrenie, okrem toho keby nebolo toho dažďu a vetra, vonku by bolo pomerne príjemne. A chcem vás poprosiť, aby ste mi nevykali. Pre vás som len Lulu, nemusíte ma oslovovať tak nefamiliárne. Veď by ste mi mohli byť otcom."
