Lujza Rojková zbožňuje motýle a je jednou z najoptimistickejších ľudí na planéte. Verí v lásku na prvý pohľad, je presvedčená o tom, že niekde tam vo svete na ňu čaká perfektná spriaznená duša, miluje vietor vo vlasoch a predovšetkým by za nič nevym...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Lujza
Nasledujúce dni po mojom dekontaminovaní som stále sedela a tvorila spoločnosť Félixovi len z druhej strany priestoru. Asi ešte nie je úplne pripravený, aby som sa k nemu priblížila a hoci pre neho v súčasnosti už žiadnu hrozbu nepredstavujem, prenechávam mu čas. Zrejme mu trvá dlhšie, kým si zvyká na nových ľudí a ja ho nechcem náhliť. Keď sa bude cítiť dostatočne bezpečne, vyjde von cez tie dvere. Ale je to len na ňom. Do to tejto veci ho nútiť nemôžem. Neviem, či sa vyslovene bojí toho, že by sa mu v mojej prítomnosti mohlo niečo stať, alebo je to skôr tým, že sa mu páči zostávať vo svojej komfortnej zóne. Snažím sa ho chápať, ale nejakým spôsobom sa v ňom nevyznám. Interakcia, tá na sociálnej úrovni, prebieha neustále. Nič sa na tom za posledných pár dní nezmenilo. Azdaže je aj zhovorčivejší. Sledujeme spolu horory. Pozreli sme všetky pokračovania toho strašidelného Výskotu a zo všetkých som v noci mávala nočné mory, ale stojí to za to prekonávanie. Nie je to druh filmovej produkcie, ktorú by som si sama zvolila a už vôbec nie dobrovoľne, ale človek musí niekedy znášať aj obety. Nikdy sa nestanem fanúšičkou takýchto hrôzostrašných filmov, to je jasné, ale keď som tu, potrebujeme nájsť niečo, čo by sme mohli robiť spoločne. Nechcem, aby si myslel, že na jeho názore nezáleží. Som pomerne poctená, že mi dovolí pripojiť sa k nemu. Vždy sedí tak koncentrovane a nehne ani brvou. Ako keby ho tie vypäté situácie už ďalej nedokázali prekvapiť. Ja sedím so zatajeným dychom a môj inštinkt mi pri každej scéne s náznakom prichádzajúcej vraždy prikazuje zavrieť oči. Je to rovnaké ako u tých nahých chlapoch, aj vtedy privieram viečka nekontrolovane.
"Tak čo, zistila si konečne, ako si Anka predstavuje svoje vysnívané rande?" prehovorí na mňa Pavol spoza rohu a nenápadne vystrkuje hlavu, pričom jeho telo zostáva aj naďalej skryté za panelom. Práve vychádzam z kuchyne, kde som sa hostila pripravenými mandľovými palacinkami s pomarančom a horkou čokoládou. Už niekoľko dní sa snažím vymámiť z Anky predstavu o jej perfektnom rande, na ktoré ju chce Pavol pozvať. Neuveriteľne romantické. Keď ma o to požiadal, od radosti som div nevyskočila z kože. Samozrejme, že som sa ponúkla mu pomôcť. Zaviazala som sa vnútorným sľubom, že ich rozkvitajúcej láske pomôžem. Bude mi cťou pričiniť sa aj svojím dielom k zrodu ich vzťahu.
"Nemôžem to na ňu len tak vybafnúť, pretože bude vedieť, že niečo chystáme a potom by sa pokazilo to prekvapenie. Musí to prísť nečakane! Ale už som na dobrej ceste, potrebujem už len pár detailov a potom vám osobne pomôžem s prípravami."
"Ďakujem ti, Lulu. Bez teba by som sa asi nikdy neodvážil čo i len premýšľať o tom, že by som jedného dňa Anku niekam pozval. Nemám so ženami príliš veľa skúseností, v podstate som celú svoju mladosť prežil slúžením pánovi a pani Šmidovej, nebolo tu veľa času na obháňanie mladých dievčin, staral som sa o chorú matku, ale nesťažujem si. Moji rodičia boli úžasní ľudia a neľutujem, že som možno musel dospieť o trochu skôr, ale teraz je ten správny čas a naozaj som vďačný, že ťa nám sem osud zavial, dievčatko naše."
