Lujza Rojková zbožňuje motýle a je jednou z najoptimistickejších ľudí na planéte. Verí v lásku na prvý pohľad, je presvedčená o tom, že niekde tam vo svete na ňu čaká perfektná spriaznená duša, miluje vietor vo vlasoch a predovšetkým by za nič nevym...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Félix
Jazdí na ružovom bicykli s prúteným bielym košíkom. Už jej chýbajú len pomocné kolieska a vzhľad dievčatka v predškolskom veku je sfinalizovaný. Z mojej izby odišla už dávnejšie, predpokladám teda, že jej moja milá mamička už vyrozprávala celý srdcervúci a dojímavý príbeh Félixa Šmida, chlapca vždy uzavretého za štyrmi stenami a dožadujúceho sa denného svetla vo svojom detstve. Zazrela ma v okne a videl som, že sa mi chystala zamávať, ale stihol som zaliezť ešte predtým, ako vystrela ruku. Nemôžem zo seba vydávať žiadne priateľské vibrácie. Toto švihnuté dievča musí odtiaľto čím skôr odísť. Nie som mimino, nepotrebujem opatrovateľky, ktoré by na mňa dávali pozor a robili mi spoločnosť. To však moja matka nedokáže pochopiť. Rozhoduje sa poza môj chrbát a na môj názor vrcholne kašle. Nemám svoju samostatnosť, vo všetkom som bol stále odkázaný na svojich rodičov, tak prečo nemôže chápať, že nepotrebujem ľútostivé pohľady ostatných nezainteresovaných ľudí? Nie som na vozíčku, ani pripútaný na smrteľnom lôžku, dokiaľ sa nachádzam v tomto sterilizovanom, baktériám brániacom dome, nič mi nehrozí. Nemusí sa obávať, že odtiaľto vypadnem. Zvykol som si byť sám a bez dozoru. Hlasy ľudí snažiacich sa o komunikáciu pre mňa predstavujú len akýsi šum a ruch v pozadí. Nerád s niekým diskutujem. Netúžim vyjadrovať svoje pocity a hovoriť niekomu, ako sa mám. Často si myslím, že sa u mňa vyskytuje aj ďalšia choroba okrem poruchy imunity. Som asociálny. Stýkanie sa s ostatnými pre mňa predstavuje príťaž, neopísateľné bremeno a rozčuľuje ma vidieť pri tých dverách každé dva týždne niekoho iného. Myslel som si, že to pochopia. Že zistia, z akého dôvodu tu tí ľudia nedokážu vydržať. Nie je to kvôli mojej chorobe. Nie je prenosná. Ani smrteľne nebezpečná pre druhých. Odôvodnenie je prosté. Nevydržia to so mnou. Podvedome sa správam ako kretén a svojím správaním ich dohnám k odchodu. To isté zamýšľam urobiť aj s tou prostoduchou dievčinou Lujzou Rojkovou. Nevydrží to so mnou.
"Môžeš vyjsť, slečna Rojková už odišla," prehovorí mama a približuje sa ku kľučke na sklenených dverách, ktoré predeľujú miestnosť na dve časti. Nie sú však súmerné a rovnako veľké. Tá moja je omnoho väčšia a nachádzajú sa za ňou ďalšie dvere, ktoré vedú do kúpeľne.
"Nie, ďakujem. Tu mi je komfortne."
"Félix Šmid, prečo sa snažíš zakaždým svoju matku naštvať?"
"Kde si to dievča našla? V cirkuse alebo u kolotočiarov?"
"Slečna Lujza je pozoruhodné dievča a od zajtra sa stáva tvojou novou opatrovateľkou. Prosím ťa, snaž sa to dievča trochu šetriť. Je čistá a dobrosrdečná, a keď ju trochu spoznáš, sám zistíš, aká milá je."
"To nevylučujem, ale načo by si z nej urobila moju opatrovateľku? Čo ťa dovádza k tomu, že nevezme nohy na plecia ako všetky tie predchádzajúce chudinky?"
"To dievča spievalo uprostred detského ihriska a vyšplhalo sa na strom len aby sa jej podarilo dostať dole jedno neposlušné a rozmaznané decko. Predpokladám teda, že má s rozmaznanými deťmi veľmi dobré skúsenosti a nenechá sa nimi premôcť." Usmieva sa víťazoslávne a pootvorí dvere na mojom sklenenom vezení.
