Lujza Rojková zbožňuje motýle a je jednou z najoptimistickejších ľudí na planéte. Verí v lásku na prvý pohľad, je presvedčená o tom, že niekde tam vo svete na ňu čaká perfektná spriaznená duša, miluje vietor vo vlasoch a predovšetkým by za nič nevym...
Hoppla! Dieses Bild entspricht nicht unseren inhaltlichen Richtlinien. Um mit dem Veröffentlichen fortfahren zu können, entferne es bitte oder lade ein anderes Bild hoch.
Félix
Na tom jej úsmeve niečo je. Je prenášateľný a nákazlivý ako vírus. Azda len pre mňa nemá také fatálne účinky, ako by prenos vírusu za iných okolností mal. Dúfam, že vyberú nejaké verejné miesto, kde bude okrem nich aj množstvo ďalších ľudí. Čo ak je ten chlap nejaký zúfalec a bude sa ju pokúšať iba využiť? Pri spätnom pohľade som ju do toho asi nemal tak tlačiť. Ale tentoraz mi naozaj išlo len o to, aby som jej oplatil láskavosť. Menšia vďaka za to, že to so mnou nevzdala a trpela mi moje rozmary unudeného chlapca s komplexmi. Zaslúži si lásku. Ona na ňu verí. Dalo by sa povedať, je ňou vo všeobecnosti posadnutá, len má z niečoho strach a preto tak horlivo odmietala a nachádzala výhovorky. Za tých pár týždňov som stihol postrehnúť, že na nič nehovorí nie. Čokoľvek jej už poviete, aby urobila, ide do toho plnou parou vpred a nepomýšľa o následkoch, preto ma tá jej váhavá reakcia zaskočila. Je človek, ktorý túži po nájdení svojej osudovej lásky, ale bojí sa randenia? Protikladný postoj, ktorý mi v tomto momente obzvlášť u nej nedáva význam. Najmä od nej by som čakal, že sa do toho pozvania bude hrnúť hlava nehlava a na rozdiel od toho trochu nepochopiteľne kľučkovala. Trávi tu celé svoje dni. Víkend či týždeň, objavuje sa v tej bráne každý deň. Začínam si myslieť, že ju táto práca a predovšetkým ja začínam obmedzovať. Ako keby som pristrihával tie krídelká na tých jej šialených topánkach od výmyslu sveta. Má právo na voľný čas. Nechcem ju oň oberať a hlavne nechcem, aby bola zavretá tu so mnou, keď ona má to právo vyjsť von. Ja som povinný nachádzať sa na druhej strane okna, Rojková ani náhodou. Nemusí byť zavretá spolu so mnou. Moja mama si ani neuvedomuje, do akej pozície ju dostala. Samozrejme, s tou jej obetavou náturou a ohľaduplným správaním by sa nikdy neodvážila povedať, že táto práca je nad rámec jej možností. Alebo skôr, že jej tie možnosti zatrháva a táto nedobytná pevnosť ju drží nakrátko. Bránim jej v rozširovaní perspektívy. Som jej clona, opona na javisku, dôvod, pre ktorý nevidí svetlo.
Vedel som, že to takto dopadne. Každý človek, ktorý by sa stal mojím opatrovateľom alebo najatým spoločníkom pre spríjemňovanie atmosféry, by bol odkázaný na pobyt strávený za štyrmi múrmi a bez vychádzok do okolitého a vonkajšieho sveta. Ľudia by po čase túto prácu zhnusili a vracali by sa sem len z jednoduchého dôvodu. Kvôli peniazom. Stal by som sa pre nich len prácou, ako je každá iná. Ľudia do nej nechodia preto, lebo naozaj chcú, proste len potrebujú prostriedky, ktoré ich budú živiť a tie neprídu len tak z čista jasna. Musia sa premáhať a chodiť do nej aj nasilu. Nechcel som pre niekoho znamenať silenú spoločnosť. Pri spomienke na prácu by si predstavili moju tvár a ráno sa prebúdzali so zhnusením a túžbou, aby sa ručičky na hodinách pretočili a ukazovali by koniec ich zmeny. Radšej som ich vyhnal ja sám a zhnusil im pobyt v tomto dome ešte skôr, než sa do tej fázy stihli dostať.
Lujza je iná. Vyznie to ako typické slovo v tých jej presladených románoch s klišé zápletkou, ale toto tvrdenie ju v skutočnosti vystihuje. Aspoň v porovnaní s tými ostatnými, ktorí sa tu ukázali, iná rozhodne je. Ona sa totiž tak ľahko, ako oni, nevzdala. Nedávam im to za vinu. Neviním ich z toho, že odišli. Poznali hranice svojich možností a skončili. Aj to je niekedy potrebné. Lepšie, akoby si dávali nereálne ciele a nastavili si limit, ktorý nie je v žiadnom prípade možné preliezť. Aký limit má to pojašené dievča? Evidentne na vyššej úrovni, keď sa sem aj po mesiaci neustále vracia. Bola by ochotná stať sa darcom kostnej drene. Už len z toho dôvodu sa k nej viac nedokážem správať ako chrapúň. Nie preto, že by ma mohla zachrániť, ale preto, že ma v prvom rade chcela zachrániť. Túži mi pomôcť, hoci sme pre seba len dvaja neznámi ľudia. Nič o nej neviem. Takmer nič. Miluje rozprávky, zamilované konce a verí v dosiahnutie celosvetovému mieru. Verí v uskutočnenie mnohých vecí, ktoré nie sú a nikdy nebudú uskutočniteľné. Lenže je pomerne pozoruhodné, že v sebe niečo také našla. Tú vieru. Vieru v niečo. Ja som nikdy na nič neveril. Azda len na smrť. Avšak to nie je viera, len obyčajný a očividný fakt. Félix Šmid veril vždy na smrť a Lujza Rojková na život. Presné a výstižné zhodnotenie našich dvoch charakterov. Mňa smrť definuje a keby sa mal dvomi slovami opísať náš pozemský život, definícia by bola prostá - Lujza Rojková. Ona je pre mňa stelesnením všetkého živého a farebného.
