Lujza Rojková zbožňuje motýle a je jednou z najoptimistickejších ľudí na planéte. Verí v lásku na prvý pohľad, je presvedčená o tom, že niekde tam vo svete na ňu čaká perfektná spriaznená duša, miluje vietor vo vlasoch a predovšetkým by za nič nevym...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Félix
"Čo by si chcel dnes robiť?"
"Neviem."
"Tak sa opýtam takto - čo zvykneš robiť v deň svojich narodenín?"
"Naťahujem sa s Hugom o sfúknutie nezapálenej sviečky, potom odíde a ja si pustím dielo Stephena Kinga s názvom Hmla. A deň ukončím večerou so svojimi rodičmi pri jednom stole."
"Tak na čo čakáš? Pusti nám ten film."
"Je to horor, Rojková. Naozaj si pripravená pozrieť si ďalší? Nie sú ti po chuti a nechcem, aby si z nich mala ďalšie nočné mory."
"Máš narodeniny, tento deň strávime robením toho, čo chceš ty sám."
"Si si istá? Nie je to nič pozitívne a vyskytuje sa tam naozaj veľké množstvo násilia."
"Zvládnem to. Nie som padavka." Hrá sa na tvrdú a hrdo vyrovnáva hlavu.
"Určite?" ubezpečím sa ešte raz predtým, ako vstanem a do prehrávača vložím CD.
"Teraz to vyznie tak, ako keby sa ti do toho filmu samému nechcelo ísť."
"Dobre, ty si rozhodla. Keď sa ti v noci nebude dať spať, neobviňuj ma z toho. Ale budem džentleman a dovolím ti mi zavolať, ak budeš mať nočné mory."
"Beriem ťa za slovo," odpovie s úsmevom a uvelebí sa vo svojom kresle.
"Nechceš si sadnúť dovnútra? Bude sa ti tak pozerať lepšie."
"Akože k tebe do izby?"
"Nebol som si vedomý toho, že nesedíš v mojej izbe. Celá patrí mne."
"Jasné, ale myslela som to tak, že do toho priestoru máš prístup len ty sám a občas aj Hugo. Mňa si do neho ešte nepozval."
"Najvyšší čas to zmeniť, nemyslíš?"
"Je to pre teba bezpečné?"
"Si dekontaminovaná a ja tu mám zabudované čističky vzduchu. Stačí ti to ako odpoveď? Alebo sa len pokúšaš na poslednú chvíľu z toho sledovania vykrútiť?"
"To ani náhodou!" Rázne vykročí a prejde cez sklenené dvere do môjho vyhradeného priestoru. Musím priznať, že je trochu zvláštne mať v ňom ženské pohlavie. Postáva a čaká, kým jej udelím povolenie na sadnutie. Otočím sa od stolíka s televízorom a zapozerám sa na ňu. Aj ona vyzerá byť nesvoja. Neustále si napráva vlasy a voľné pramene si zastrkáva za ucho. Na nohách má nazuté biele tenisky s modrými motýľmi. Je to asi najjednoduchšia obuv, akú som u nej za posledné týždne videl. Ale sedí jej. Stále to nie sú len obyčajné a nudné tenisky, osviežila ich a dodala im kúsok zo svojho charakteru.
"Môžeš si sadnúť do toho zeleného kresla. Ja sa posadím na posteľ."
"Fajn," odvetí a ponáhľa sa posadiť do pristaveného kresla, v ktorom som jej udeľoval prvých štrnásť dní tichú domácnosť. Vyloží si hore nohy a stiahne sa do klbka. Ja si zoberiem do ruky ovládač a roztiahnem sa po obvode postele. Chrbtom sa opriem o opierku a pomocou ovládača kliknem na obrazovke na slovo prehrať.
