Lujza Rojková zbožňuje motýle a je jednou z najoptimistickejších ľudí na planéte. Verí v lásku na prvý pohľad, je presvedčená o tom, že niekde tam vo svete na ňu čaká perfektná spriaznená duša, miluje vietor vo vlasoch a predovšetkým by za nič nevym...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Félix
Prechádzame do miestnosti, ktorá mala spočiatku slúžiť ako salónik pre organizovanie knižného klubu mojich rodičov, kde by diskutovali o silných a slabých stránkach rozličných diel a vlastne by tým vypĺňali voľný čas, ktorý si mysleli, že budú mať. Zmaril som im svojím narodením a potrebou izolácie plány, a nakoniec sa z tejto izby stal len opustený a neobývaný salónik, do ktorého už nikto viac nevkročí. Ostáva ako väčšina priestorov v tomto dome neobývaný. Je to tu priestranné. Sú tu umiestnené len dve menšie pohovky a stolík, na ktorý by sa mohlo ukladať prípadné občerstvenie. Miesto ako stvorené na tancovanie. Aspoň predpokladám. To pojašené dievča si opäť niečo zaumienilo a v tejto fáze jej už ďalej nedokážem povedať nie. Tá jej urgencia k pomáhaniu je neuveriteľná. Ako keby to považovala za svoju celoživotnú misiu. Stavím sa, že do toho chudáka Pavla zatiahla nasilu. Neviem si predstaviť, ako bude vyzerať tancovanie pri jeho výške. Ja som od prírody kľavý a v živote som netancoval, preto dúfam, že sa ma nebude pokúšať do toho prehovoriť. Neviem, ako by som sa správal, keby som bol prinútený pred ňou tancovať. Len by som sa strápnil a spravil si hanbu. Som nemotorné poleno. Ale to je jedno, pretože ja tu nie som ten, kto sa chystá na rande. Ja sa nepotrebujem naučiť tancovať.
Keď vojdeme do miestnosti, usadím sa do pohovky a chrbtom sa opriem o opierku. Pavol vyzerá byť akýsi nesvoj, škriabe sa na brade a nehybne postáva v strede miestnosti. Za to Rojková je o poznanie nadšenejšia, poskakuje si a niečo hľadá. Oči jej smerujú doľava ku stolíku postávajúcom pri okne a pohýna sa k nemu. Nedá mi to, a tiež svoj zrak otáčam k bodu, kam mieri. Zbadala starý gramofón, ktorý je tu pravdepodobne ešte od čias mojich prastarých rodičov. Otec s matkou ho že vraj získali ako svadobný dar, pretože mama bola milovníčkou gramofónových platní a džezovej hudby. A na to, aký je starý, dalo by sa povedať, že sa nachádza v pomerne zachovalom stave. Ani len prach na ňom nie je usadený. Prašnosť v našom dome je na minimálnej úrovni, starajú sa o to čističky, ktoré nasávajú vzduch a zachytávajú akékoľvek prachové častice. Ten náš gramofón je ešte v tom staromódnom vzhľade na tmavom mahagónovom podstavci, okrúhlym diskom a mosadznou zlatou trúbou. Dokážem si predstaviť, že presne niečo takéto má Rojková v obľube. A vlastne jej reakcia mi to aj dosvedčuje. Prechádza po jeho obrysoch jemne prstom a nahadzuje úsmev, ktorý sa doslovne tiahne od ucha k uchu. Nepotrebuje náročné dôvody na radosť. Stačí jej len vidieť náš zastaraný gramofón pochádzajúci z minulej generácie. Potiahne kľukou na jeho bočnej strane a z gramofónu začína vyhrávať Frank Sinatra a jeho pesnička The Way You Look Tonight. Mamina obľúbená pesnička. V detstve si ju často púšťala a tým prispela k tomu, že na moju smolu som poznal slová úplne naspamäť. Predpokladal som, že som ich už stihol zabudnúť, ale akonáhle som začul prvé tóny, v hlave recitujem text spolu s ním. Nepodarilo sa mi ho vytesniť zo svojej hlavy. Pamäť mi azda slúži na vyššej úrovni ako imunita.
Some day, when I'm awfully low When the world is cold I will feel a glow just thinking of you And the way you look tonight
