Lujza Rojková zbožňuje motýle a je jednou z najoptimistickejších ľudí na planéte. Verí v lásku na prvý pohľad, je presvedčená o tom, že niekde tam vo svete na ňu čaká perfektná spriaznená duša, miluje vietor vo vlasoch a predovšetkým by za nič nevym...
Ups! Gambar ini tidak mengikuti Pedoman Konten kami. Untuk melanjutkan publikasi, hapuslah gambar ini atau unggah gambar lain.
Félix
Mám v bruchu motýle. Samozrejme, že len tie metaforické, to by som Lujze neurobil, viem, ako veľmi ich má rada. Respektíve ich doslovne miluje. Snáď len nie viac, ako mňa. Trepem dve na tri, pretože mi to pomáha vyrovnávať sa s touto obrovskou trémou. Vlastne klamem, vôbec mi to nepomáha, ale rád si nahováram, že týmto vnútorným bľabotaním odvrátim pozornosť od svojho prvého skutočného stretnutia s nádejnými svokrovcami. Chcem na nich zapôsobiť. Dokelu, veď sa ich práve chystám popýtať o ruku ich dcéry! To je výrazný krok dopredu. A to ani nespomínam fakt, že sa nepoznáme ani len celých klasických tristošesťdesiatpäť dní v roku. Nie je to ani len jeden celý rok. Konám absolútne iracionálne? Áno. Impulzívne? Samozrejme! Je to dobrý nápad? Ten absolútne najlepší zo všetkých nápadov na svete. Práve teraz som zavretý v tejto sterilnej izolácii, ale musím pomýšľať na budúcnosť. A tá sa bez nej odohrávať nebude. Nachádza sa vo všetkých mojich plánoch. Keď odtiaľto odídem, urobím z nej svoju manželku. Samozrejme len za podmienok, že s tým sama bude súhlasiť a želať si to isté.
Nepoznám princípy randenia. Mohol by som si niečo vyhľadať na internete a riadiť sa ich radami a bodmi, podľa ktorých by sa v bežnom vzťahu malo postupovať, avšak ja nemám ten dojem, že by som na to išiel prirýchlo. Nevedel som sa vcítiť do role zaľúbenca. Ohŕňal som nosom nad prejavmi lásky a vždy, keď sa v mojom strašidelnom filme objavila romantická scéna, rýchlosťou blesku som ju pretočil, pretože mi z nej bolo na vracanie. Pohŕdal som ľúbostnými citmi a ľuďmi, ktorí sa tak bezhlavo dokázali do niekoho zamilovať. Nemohol som vystáť toľkú tú naivitu a určitým spôsobom mi to pripadalo nerealisticky. Ako je možné milovať niekoho až za hrob a bez jediného slova byť schopný za neho položiť hoc aj vlastný život? To hraničí s absurditou. Nekonečná láska bol len číry nezmysel. Bol som presvedčený o tom, že mňa amorov šíp nezasiahne. Karty sa pretočili. Namiesto toho, aby som tie romantické scény pretáčal, teraz sa pri nich rozplývame a venujeme si pri nich tie intenzívne pohľady, nad ktorými som prekrúcal očami a vyškieral sa s grimasami nechutenstva a otrávenosti. A absolútne mi nevadí, že som sa stal takým človekom. Aspoň som našiel svoj zmysel. Dôvod, pre ktorý som sa narodil do tohto stále pre mňa nepreskúmaného sveta. Bola to hlbšia podstata, ktorá len čakala na svoje nájdenie.
Jedno leto. Len toľko málo stačilo, aby som sa prinútil k zmene princípov. Alebo lepšie povedané, predtým som ich nemal. Moje knihy a horory boli mojím jediným majetkom. Predmetmi majúcimi zmysluplnejšiu hodnotu. Teraz už viem, že sú to ľudia, ktorí sa postarajú o zrod nepoznanej perspektívy. Rozšíria vaše obzory do takých rozmerov, že vy sa razom ocitnete v krajine zázrakov. Pretože svet sa môže stať kúzelným, keď mu to dovolíme. Nič to nestojí. Len otvorenie sa voči niečomu novému, čo pre nás až dovtedy nepripadalo v úvahu. S novým môže prísť veľa pozitívneho a obzvlášť nečakaného. Čo by ste si v žiadnom prípade nedokázali predstaviť. Ako napríklad láska k nej. Nevymenil by som ju za nič na svete. Kvôli nej je zo mňa iný chlap. Nie len večne utáraný hundroš, stagnujúci proti neustále sa hýbajúcej uponáhľanej dobe.
