Lujza Rojková zbožňuje motýle a je jednou z najoptimistickejších ľudí na planéte. Verí v lásku na prvý pohľad, je presvedčená o tom, že niekde tam vo svete na ňu čaká perfektná spriaznená duša, miluje vietor vo vlasoch a predovšetkým by za nič nevym...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Lujza
Šliapem do pedálov a myšlienkami sa vraciam neustále k Félixovi. Rozprávali sme sa, ale neprestal ma od seba odháňať. Tušila som, že to príde, trucoval a venoval mi tichú domácnosť. Posadil sa oproti mne chrbtom a nevšímal si ma. Trestá tým svoju matku. Chápem, že jeho hnev nie je namierený proti mne. Mal pustenú hlasitú a násilnicku hudbu. Predpokladám, že sa jednalo o nejaký metalový a tvrdý rock. Síce mu hrala len v slúchadlách, niečo z nej sa dostavilo až ku mne na druhú stranu. Má to tam obrovské, ale na môj vkus príliš pochmúrne. Všetko je viac-menej usadené do jednej farby. Žiadne obrazy, tapety, nálepky či plagáty. Na mňa pôsobí neosobne. Nič som si z nej nevzala. Nenavodzuje dojem, že niekomu patrí. Akoby nemala majiteľa, niekoho, na koho by ste si pri spomienke na tú izbu spomenuli. Prázdne sivé steny, obliečky bez motívov, ani len jedna fotka, na ktorej by sa jeho tvár objavovala. Možno to bol jeho zámer. Má vyzerať neútulne. Nehostinne. Rovnako ako on. Sadla som si a pozorovala ho. Neotočil sa ani na malú, krátku chvíľu. Nebol zvedavý, či som ešte stále pri ňom. Dodržala som svoju pracovnú dobu a neodišla skôr. Pani Šmidovú som nechcela zbytočne zaťažovať a nepovedala jej, čo sa v posledných hodinách dialo. Pretože aj napriek všetkému sa so mnou rozprával. Pýtal sa ma na motýle. Vzbudila som u neho záujem a on mi položil otázku, do ktorej nebol dotlačený z donútenia. Keby ho to nezaujímalo, neopýtal by sa. Ale počúval moje slová a neprerušoval ma pri hovorení. To musí niečo znamenať. Niekam sa nám podarilo dostať. Nemám úplne vyhraté, ale bol to len prvý deň. Len začiatok. Podarí sa mi zbúrať jeho bariéry. Dokážem to. Nič nerobím bez toho, aby som verila, že v tom môžem dosiahnuť úspech. A staranie sa o Félixa Šmida nie je výnimkou. Síce ho ten záujem po chvíľke prešiel a stopol akýkoľvek pokus o zhováranie, vyzeral ma z okna pri mojom odchode. Neodmával mi. Neprišla žiadna reakcia. Ani mi neopätoval úsmev, ale nezliezol z neho ako včera. Počkal, kým odídem.
Vonku stále svieti slniečko a v súčasnej dobe sa ešte stále nechystá zapadnúť. Je to tu osamotené. Akoby bol tento ich dom postavený vo vlastnom svete bez prístupu tých druhých. Nikdy som popri ňom neprechádzala. Ani toto okolie popravde nepoznám a to tu bývame odjakživa. Pripadám si ako Alica v krajine zázrakov. Je to tu zázračné. V meste máme síce stromy a kvety, ale tu ich je stonásobne väčšie množstvo. Hlavne kvôli tomu, že pomer budov a stromov je asi jedna k sto. Rodinné domy sú pri sebe postavené nahusto s milimetrovými medzerami a niečo ako súkromie je pomerne tabu. Každý vie o každom. Keď tak nad tým premýšľam, skôr svojím zjavom pripomína dedinu. Nežije v nej až toľko veľa obyvateľov, ale v porovnaní s týmto územím je to tam stále zaľudnené. Toto miesto je priam ako stvorené na pikniky a letné oslavy s rodinami. Plávanie v jazierku a zaspávanie pod holým nebom v spacáku a čajom v termoske. S Tyly sme tak trávili každé letné prázdniny na našej záhrade. Nemali sme toľko peňazí, aby sme sa len tak mohli vydať na týždeň k moru, ale to vôbec nevadilo, pretože čas strávený s ňou mi to vynahrádzal. Je mojou najlepšou kamarátkou a nevedela by som si bez nej predstaviť svoj život. Nikdy sme sa nehádali. Nevyčítali si, že jedna má toho viacej ako tá druhá, pretože mamka s ockom nerobili medzi nami dvomi rozdiely. Keď si mohli dovoliť niečo len pre jednu, podelili sme sa o to. Nepoznali sme pojem hašterenie a závidenie. Nemali sme všetko na svete, ale mali sme všetko, čo sme kedy potrebovali. Dnes sú z nás prakticky dospelé ženy, ale náš vzťah ostáva nemenný. Milujem svoju rodinu nadovšetko. Stojíme pri sebe v dobrom aj zlom. Nevymenila by som ich za nič na svete.
