Lujza Rojková zbožňuje motýle a je jednou z najoptimistickejších ľudí na planéte. Verí v lásku na prvý pohľad, je presvedčená o tom, že niekde tam vo svete na ňu čaká perfektná spriaznená duša, miluje vietor vo vlasoch a predovšetkým by za nič nevym...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Lujza
Zvyčajne sa starám len o malé deti. Mám s nimi prax a za normálnych podmienok si zväčša so svojimi zverencami rozumiem. Bolo zvláštne vstúpiť do miestnosti a vidieť v nej dospelého chlapa. Nie som zastrašená jeho chorobou. Vyzerá byť nešťastný a ja vo všeobecnosti milujem ľudí rozveseľovať. Potrebuje moju pomoc. Nepoznám ho dlho, ale rozpoznala som, o čom sa to tam snažil. Pokúšal sa ma vyľakať, aby som túto prácu neprijala. Otázne však je prečo. Priznám sa, že som ho ľutovala. Ale keď som sa na neho pozerala, nevyzeral choro. Ani unavene a vyčerpane. Budem si musieť o tej jeho chorobe niečo naštudovať, nech sem zajtra prídem pripravená. Mám z toho dobrý pocit. Hoci je trochu netypické, že ma pozvala do svojho domu bez toho, aby ma bližšie spoznala. Zrejme práve preto sa chce so mnou teraz stretnúť. Pán, ktorý mi otvoril dvere, ma vedie cez úzku chodbu k mohutným dreveným dverám a zaklope na ne. Za nimi sa ozýva zvuk na odsúhlasenie vstupu. Tipujem, že sme práve vstúpili do kancelárie pani Šmidovej. Má to tu zariadené v čierno-bielej kombinácii, s obrovskou knihovnou, na ktorej sú poukladané knihy od výmyslu sveta a vyzerá to tu ako v nejakom kníhkupectve. Pri okne má pristavený stôl s koženým kreslom na kolieskach a trochu ďalej sa nachádza starožitná čalúnená pohovka s nízkym konferenčným stolíkom. Pán nás necháva v miestnosti len samé dve a pani Šmidová vstáva, aby sa so mnou zvítala.
"Dobrý večer. V parku sme sa zabudli predstaviť, som Renáta Šmidová. Vitam vás vo svojom dome."
"Dobrý večer, pani Šmidová. Volám sa Lujza Rojková, ale pokojne ma môžete prezývať Lulu. Ďakujem za pozvanie," zdvorilo odpoviem a potrasiem jej ponúknutou pravicou.
"Prosím, sadnite si. O chvíľu nám prinesú čaj. Ospravedlňujem sa, že ste na mňa museli čakať, ale jedno stretnutie sa pretiahlo. Máme nového autora, ktorému sa nepáčia naše korekcie, takže to bol trochu zdĺhavejší proces, ale nakoniec sme dospeli k spoločnej dohode, ktorá vyhovovala obom stranám. Teraz by som ale radšej prešla k dôvodu, pre ktorý ste tu. V parku som vás nestihla úplne oboznámiť so situáciou, avšak predpokladám, že keď ste uvideli Félixa, došlo vám, že sa nebude jednať až o taký bežný prípad, mám pravdu?" Zasmeje sa a zloží si dole z nosu okuliare, ktoré asi používa len na čítanie. Pôsobí milo. Krátke hnedé vlasy, ktoré jej uberajú roky a zvýrazňujú ženskosť. Sú ľahko asymetrické, ale jej okrúhlemu typu tváre dokonale sedia. Zdá sa mi, že Félix po nej zdedil farbu očí. Orieškovo hnedé, ktoré sa na dennom svetle môžu pri zreničkách zdať ako zelené.
"Prezradil mi, že trpí chorobou zvanou SCID, pre ktorú nemôže vychádzať von."
"V podstate má pravdu. Ľuďom s touto chorobu chýba imunita a kvôli tomu si ich stav vyžaduje izoláciu od vonkajšieho sveta, v ktorých je riziko prenosu infekcií extrémne nebezpečné a vysoké. Félixovi diagnostikovali túto chorobu v šiestich mesiacoch po jeho narodení. Do tej doby prekonal štyri opakujúce sa infekcie uší a zápal pľúc. To nám nešlo do hlavy, nebolo predsa normálne, aby sa u zdravého polročného bábätka objavovali zakaždým takéto závažné príznaky. Nemysleli sme si, že to bude až také vážne, ale aj jeho pediatričke to bolo podozrievavé. Spočiatku to bolo len podozrenie, odbery krvi a následné čakanie, či sa choroba potvrdí. U Félixa sa SCID prejavil naplno až po jeho narodení, do tej doby sa to nedalo zistiť z bežných prehliadok u gynekológa a ultrazvukov. Choroba samotná sa však začína prejavovať až po šiestom mesiaci života, pretože do tej doby je dieťa stále chránené protilátkami od matky. Z výsledkov bolo jasné, že absencia lymfocytov v jeho krvi je extrémne vysoká a stanovisko bolo na svete. Ťažký kombinovaný imunodeficit. Je to zákerná choroba, pretože je prakticky nemožné podchytiť ju v novorodeneckom období. Symptómy prichádzajú postupne a neliečené deti spravidla do jedného roku života umierajú. Je to zriedkavá choroba, nevyskytuje sa často a nie je nesmrteľná, ak bude pacient dodržiavať presne stanovené pokyny lekárov. Po stanovení diagnózy mu bola nasadená liečba širokým spektrom antibiotík, antivirotík a pravidelné dodávanie protilátok. Všetko sú to len riešenia, ktorého ho dokážu udržať pri živote, ale nedovoľujú mu čeliť svetu tam vonku. SCID je vyliečiteľné, ale jediným liekom je transplantácia kostnej drene. Mala som takmer štyridsať, keď sa mi podarilo prvýkrát otehotnieť, s manželom sme sa dlho pokúšali, ale nemali sme šťastie a niekto tam hore nám to neprial. Nevzdávali sme sa a nestrácali nádej. Mali sme všetko, po čom sme kedy túžili, ale nedokázali sme splodiť dieťa. Naplno sa po čase začínala prejavovať zúfalosť, premýšľali sme o adopcii a porozhliadali sa po rôznych možnostiach. Chceli to vyskúšať aj inou cestou a napokon som jedného dňa zistila, že sa nám podarilo to, o čom sme tak dlho snívali. Nevoľnosti sa vyskytovali častejšie, musela som zájsť za doktorom a ubezpečiť sa, že ma môj pocit neklame a naozaj čakáme s manželom dieťa. Bolo to tak. Po nekonečných pokusoch a dlhom čakaní sa nám to konečne podarilo. Otehotnela som. Moje tehotenstvo bolo považované za geriatrické. Nie je obvyklé, že ženy sa začínajú pripravovať na materstvo krátko pred dovŕšením štyridsiatich rokov, ale my sme boli optimistickí. Verili sme, keď nám už Boh doprial vytúžené bábätko, všetko bude v poriadku. A keď mi na pôrodnej sále oznámili, že môj syn je vskutku zdravý a nič mu nechýba, bola som najšťastnejší človek na svete. Potom nasledovala ďalšia rana. Lekári nám vraveli, že úspešnosť transplantácie kostnej drene od vlastného súrodenca je vysoká a je vlastne aj jediným riešením, ktoré by nášho syna dokázalo zachrániť. My dvaja sme neboli vhodní darcovia, preto sme si povedali, že nám niekto tam hore možno dopraje aj ďalšie dieťa, aby sme mohli zachrániť naše prvé. Viem, že to vyznie povrchne a hrubo, ale v tej chvíli sme nepremýšľali nad tým, či konáme v súlade s morálnymi zásadami alebo nie. Už sa mi znovu otehotnieť nepodarilo a pre Félixa sa do dnešného dňa nenašiel vhodný darca. Celý svoj život je izolovaný od všetkého, čo sa tam vonku deje. Je utiahnutý do seba a nemá rád spoločnosť druhých ľudí. Je zvyknutý byť sám. Každého sa mu až doteraz podarilo úspešne odohnať, pretože ich svojím správaním k tomu dohnal. Keď som vás v tom parku videla, ako veľmi ste sa snažili toho chlapca zachrániť a ani raz ste neskríkli alebo nestratili trpezlivosť, zapôsobili ste na mňa. Nie každý by dokázal reagovať s takou chladnou hlavou. Práve preto si myslím, že budete pre môjho Félixa tá pravá. Svojím optimizmom a pozitívnou náladou mu prinesiete inú perspektívu a roztopíte jeho osamelé a studené srdce."
