Lujza Rojková zbožňuje motýle a je jednou z najoptimistickejších ľudí na planéte. Verí v lásku na prvý pohľad, je presvedčená o tom, že niekde tam vo svete na ňu čaká perfektná spriaznená duša, miluje vietor vo vlasoch a predovšetkým by za nič nevym...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Lujza
Nedokážem prestať plakať. Nechcem prestať plakať. Bolí to nenapraviteľne. Ako keby som viac nedokázala prijímať kyslík do svojich pľúc. Dusím sa. Som uväznená hlboko pod hladinou vody, niekde na dne mora a pomaličky umieram. Cítim, ako vyhasína z môjho tela život. Spánok je pre mňa ako za trest. Zažívam rovnakú nočnú moru. Vidím ho umierať pred vlastnými očami. Vidím z jeho očí vyhasínať život. Vytratila sa iskra. A so zobúdzaním len prichádza uvedomenie, že to nie je len sen, z ktorého môžem utiecť pri prebudení. Skutočne sa to stalo. Sedela som pri ňom, keď opúšťal tento svet. A nemohla som urobiť absolútne nič, čím by som to zvrátila. Len sa mlčky prizerať, ako jeho duch opúšťa jeho telo. Držala som jeho ruku, opätoval mi môj stisk. Cítila som to teplo sálajúce z jeho dlaní. Ale akonáhle privrel očné viečka, hrudník sa prestal nadvihovať. Prestal reagovať. Zmeravel a nehýbal sa.
Nevedela som, čo mám robiť. Pripravoval nás na to. Hovoril o svojej smrti a že sa nachádza za rohom, ale nič by ma nedokázalo pripraviť na to, čo som v ten moment cítila. Bola to agónia. Kompletná mizéria. Nevládala som s dychom. V tom náhlom šoku som si neuvedomovala, čo robím a hovorím. Kričala som. Na to si pamätám. Sestričky vleteli do izby a hneď spoznali, čo sa deje. Upokojovali ma. Ale ich slová nezaberali. Nepočula som ich. Neprikladala som žiadnu dôležitosť tomu, čo vraveli, všetko, čo som dokázala vidieť, bolo jeho stále ležiace telo na posteli, v ktorej sme trávili večery a rána ako novomanželia. Požiadali ma, aby som opustila izbu. Prikryli ho plachtou, odpojili kanylu zavedenú v žile a ešte raz skontrolovali, či sa neobnovia životné funkcie. Neobnovili. Smrť bola konečná. Nezvrátiteľná.
Ľahla som si k nemu. Nemyslela som na to, že sa chovám nerozumne, ani na to, čo si o mne ostatní budú myslieť, pretože som nemohla len tak opustiť jeho telo. Stále to bol on. Bez schopnosti reagovať a odpovedať, ale stále to bolo jeho telo! Ignorovala som ich žiadosti o vstanie. Boli pre mňa nepodstatné. Mala som len jeden zámer. Ležať už navždycky v jeho prítomnosti. Zavolali mojich rodičov. Aj tých Félixových. Nevidela som reakciu jeho matky a otca. Oznámili im to na chodbe. Vlastne si už na nič viac nespomínam. Mojím rodičom sa nejakým spôsobom podarilo odviesť ma na inú izbu, kde mi podali nejaké sedatíva na ukľudnenie. Nepamätám si, ako dlho som spala. Môj pojem o čase sa vyparil. Neviem ani len to, aký je dnes deň. Som skrytá pod perinou. Tu je tma. Nemám záujem o svetlo. Bez neho sa tu žiadne svetlo aj tak nenachádza.
Mám oblečenú sivú mikinu, ktorú mi daroval. V podstate som v nej navlečená už niekoľko dní. Nevyzliekam si ju. Cítim sa byť ku nemu bližšie. Mám na sebe niečo, čo nosieval on. Čo bolo jeho obľúbeným kúskom oblečenia. Nie je to môj štýl, ale v súčasnosti má táto mikina najväčšiu hodnotu. Žiadna z vecí v mojom šatníku by sa jej nevyrovnala. Neviem si predstaviť, že sa z tohto vrátim naspäť do starých koľají. Nedá sa cez to preniesť. Je to čerstvé a príliš bolestivé. Neverila som tomu, že sa to stane, až kým som ho neuvidela na vlastné oči. Stále sa z toho spamätávam. Navždycky ma to poznačilo. Urobila a obetovala by som všetko, keby mohol byť znovu pri mne. Tá krátka doba nebola dostačujúca. Žiadna doba by mi nevyhovovala dostatočne. Zámer bola večnosť. Dlhotrvácna. Nikdy sa nekončiaca. Nepoznajúca presný záver.
