Lujza Rojková zbožňuje motýle a je jednou z najoptimistickejších ľudí na planéte. Verí v lásku na prvý pohľad, je presvedčená o tom, že niekde tam vo svete na ňu čaká perfektná spriaznená duša, miluje vietor vo vlasoch a predovšetkým by za nič nevym...
Ops! Esta imagem não segue nossas diretrizes de conteúdo. Para continuar a publicação, tente removê-la ou carregar outra.
Félix
Mám za sebou prvé dva kolá. Nie bežecké. Moje kolá so športom vôbec nesúvisia. Dva kolá podstúpenia chemoterapie kvôli vyliečeniu mojej leukémie. Neviem, čo som prekvapený, som to predsa ja! Akoby mohlo ísť zaručene všetko podľa stanoveného plánu? To by som sa asi nesmel volať Félix Šmid. Od začiatku je tento môj organizmus zdeformovaný a vykazuje chyby. Uveril som jeho falošným signálom, že sa dávam do poriadku a o malú chvíľu sa zo mňa stane zdravý chlap a výsledkom je, že som len získal novú chorobu do zbierky. Myslel som si, že mám svoje telo pod kontrolou. Po prvý raz v mojom živote sa zdalo, že ma poslúcha a neobracia sa mi chrbtom. Ale utŕžil som od neho ďalšiu ranu. Samozrejme som bol oboznámený s rizikom, keď som dobrovoľne podpísal súhlasné papiere odobrujúce moju liečbu. Ale šanca bola príliš málo percentná na to, aby ma od toho dokázala odradiť. Vyzerá to tak, že som terčom pre nepravdepodobné situácie!
Najprv sa stanem nositeľom zriedkavej choroby zasahujúcej len tú najužšiu menšinu našej populácie a potom, keď už si myslím, že moja neschopná imunita začala konečne fungovať tak, ako od začiatku mala, objaví sa znovu niečo nové, pri ktorom mi znovu hrozí smrť. Mal by som byť na to už zvyknutý, čo? Celý môj život som prakticky so smrťou vo vztyku. Nie je správne sa takto ľutovať. Nič to na veci nezmení. Len som sklamaný. Začínal som sa tešiť na to, že sa budem môcť začleniť do normálneho života. Že všetky tie bežné veci už viac nebudú len zakázané tabu. Bol som plný nádejí a očakávaní. A opätovne som nútený k zmene svojich preferencií. Do poslednej chvíle som dúfal, že je to len planý poplach. Kým som nedostal zreteľné potvrdenie, že mám naozaj leukémiu, nemohol som o tom Lujze povedať. Nemal som to srdce zaťažovať ju ďalšou zo svojich smrteľných ochorení.
Podozrenie mi oznámil práve v čase, keď odišla domov na rodinný obed. Oslavovali narodeniny jej mamy, tešila sa, že sa s nimi po dlhšej dobe znovu stretne pri jednom stole. Neodvážil som sa jej to povedať, keď sa vrátila naspäť. Vyzerala tak šťastne a spokojne. Stretnutie s jej rodinou jej urobilo dobre. Rozveselilo ju a v očiach jej žiarili iskričky. Tú entuziastickú náladu som nemohol zruinovať len kvôli nejakému podozreniu, ktoré pritom ešte ani nebolo potvrdené. Preniesol by som pozornosť na seba. Znovu by bolo všetko len o mne. Jej život je aj tak celý len o mne. Načo ju zaťažovať nepotvrdenými diagnózami, nie? Keď som ho zbadal vo dverách, hneď mi bolo jasné, koľká bije. To je možno aj dôvod, prečo som bol taký pokojný. Ju to zasiahlo a to zabolelo omnoho viac, ako potvrdenie toho, že to viac nie je už len podozrenie. Zložila sa a to nebol pekný pohľad. Nikdy predtým som ju takúto nevidel.
Zabolelo ma, že som jej tento stav navodil ja sám. Aj keď nie úmyselne, predsa len tie slzy vyronila kvôli mne. To je v rozpore s tým, čo som sa zaviazal, že budem v našom vzťahu robiť. Mal som jej prinášať len šťastie, poprípade slzy radosti. To vzlykanie ma položilo. Pátral som po slovách, ktoré by ju dokázali upokojiť. Ale žiadne také tu nebolo. Možno sa so mnou naozaj nemala nikdy zapliesť. Pre ňu by to bolo určite výhodnejšie. Ušetrila by sa toľkých sklamaní a pádov. Koľko ich už pri mne od svojho príchodu zažila? Vždy sú tu nejaké komplikácie, ktoré ju odrážajú naspäť na začiatok. Som konštantným bremenom pre všetkých nachádzajúcich sa v okruhu mojej osobnosti. Mama a otec sa rozplakali tiež. Nič nové pod slnkom. Ich nemožný syn proste len nedokáže žiť bez lekárskeho prostredia. Som vinný za ich trápenie. Celá pozornosť je nasmerovaná ku mne. Všetci sa o mňa boja a pozorujú ma. Takto som si to vôbec nepredstavoval.
