Lujza Rojková zbožňuje motýle a je jednou z najoptimistickejších ľudí na planéte. Verí v lásku na prvý pohľad, je presvedčená o tom, že niekde tam vo svete na ňu čaká perfektná spriaznená duša, miluje vietor vo vlasoch a predovšetkým by za nič nevym...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Félix
Čo to šialené dievča znovu vyviedlo? Až ku mojím dverám sa dostavil jej prenikavý krik o pomoc. Urobil som to. Odhodlal som sa prejsť cez dvere, ktoré oddeľujú môj priestor a vyšiel až von na chodbu. Potreboval som sa ubezpečiť, že je v poriadku, snáď ma do rána tento hrdinský počin nezabije. Stále jej treba pomáhať. Riskol som to a dotkol sa dverí, pri ktorých ešte pred chvíľou stála. Som na ňu naštvaný, aj keď doteraz viac-menej z neznámeho dôvodu, ale keď som ju začul kričať, nemohol som tu len tak sedieť a prepočuť to. Nedokážem byť takým ignorantom, akým by som chcel byť. Malo by mi to byť jedno. Keď o tom uvažujem s chladnou hlavou, riskujem kvôli nej svoje zdravie. Keby som sa k nej teraz priblížil, moje telo by mohlo vybuchnúť. Doslovná časovaná bomba. Aspoň tak by som to prezentoval pred ňou. Samozrejme, že len žartujem. Ale stavím sa, že pri jej ľahkomyseľnosti by azda mojím slovám aj bezvýhradne uverila. Nevybuchol by som, ale z jej tela by sa mohla preniesť nákaza alebo vírus, ktorý sa na ňu počas vonkajšieho pobytu uchytil. Nevadí, že je zdravá, škodlivé látky sa v ovzduší prenášajú bežne na ľudí, lenže majú protilátky, ktoré s nimi dokážu bojovať. Neochorejú len tak ľahko. To o sebe my, osoby so SCID, povedať nemôžeme. Zvádzam so sebou vnútorný boj a chcem sa otočiť, ale aj napriek tomu pokračujem v chôdzi a pokúšam sa ju vystopovať. Stojí niekde tu na chodbe, lenže v tomto veľkom dome je náročné sa orientovať. Počujem ju. Rozpráva sa s niekým, s mužom. Pýta sa ho na moje meno a mužský hlas odpovedajúci jej spoznávam bezproblémovo. Vrátil sa môj otec. Veľavážený pán Šmid, ktorý využije každú možnú príležitosť na obchodnú cestu. Bláznivé dievča, zrodila sa paranoja aj u nej. Vypadli nám poistky a ona, predpokladám, prechádzala po chodbe sama. Určite sa pri nej objavil môj otec, a preto ten krik. Zistil som príčinu, moje ochranárske ruky nemá za potreby. Hoci si nie som istý tým, či by som pre ňu nejakou pomocou vôbec bol. Ak by sa udrela a vyvrtla si členok, nepreniesol by som ju ako hrdina na svojich mocných pažiach až do postele a neošetril jej ho.
Vrátim sa naspäť a okamžite zamierim do kúpeľne pre potrebnú dezinfekciu. Nenachádzal som sa v jej blízkosti, nestál som pri nej, len som vyšiel von a strop je vzduchotesný, myslím, že by to malo byť v poriadku. Ak nie, do zajtra prepukne infekcia a môj zoslabený imunitný systém to so mnou raz a navždy vzdá. Podarilo sa mi u nej vyvolať strach. To pozeranie hororu zabralo. Problém je len v tom, že aj jej sa podarilo vzbudiť strach u mňa. Bál som sa o ňu, myslím, že to z môjho bezhlavého vystúpenia z dverí vyplýva zo situácie. Začína ma zaujímať. Chcem byť k nej odporný, ale ona mi to neuľahčuje. Správa sa ako nejaká svätá matka Tereza. S tým svojím nevinným kukučom a slniečkovým úsmevom od ucha k uchu je nemožné pozerať sa na ňu odpudivo. Lujzu Rojkovú musí mať každý rád. To je zaručeným pravidlom. Takým, ako je v hororoch nikdy nechodiť do podkrovia, keď sa na dome vybije elektrina. Alebo že ti na aute vždy dôjde benzín, keď ho najviac potrebuješ pre svoj útek. Je prakticky nezrealizovateľné ju nenávidieť. A ja by som to chcel. O to ľahšie by bolo ubližovať jej a dohnať ju k úteku z mojej izolácie. Pretože čím viac času s ňou budem tráviť, tým naviazanejší sa k jej energetickej osobnosti stanem. Chcem sa ušetriť toho sklamania, keď si jedného dňa uvedomí, že jej život nemusia tvoriť iba steny a múry tejto nepriestrelnej pevnosti. Pretože nehľadiac na to, aká odhodlaná teraz je, časom ju to prejde a začne sa so mnou nudiť. Čo jej už len ja môžem ponúknuť? Nemám v rukách žiadny zábavný výber aktivít, ktoré by jej vyhovovali. Som ako nejaký dôchodca. Vediem ten najnezážívnejší život, o akom sa vám len môže zdať. Vydržím sedieť v jednej pozícii celý deň. Ona to nedokáže ani na jednu celú minútu. Vrtí sa, hľadá si rôzne polohy a je v neustálom pohybe. Aké kamarátstvo by to bolo? Zo súcitu? Platené z peňazí mojej obetavej matky. To je dôvod, pre ktorý sa cítim ešte poníženejšie. Neviem, aký presný počet ľudí sa tu objavil, ale ani jeden z tých, ktorí sa ukázali vo dverách, neprišiel kvôli tomu, že by mal skutočný záujem o mňa. Odmietam byť pre niekoho prácou. A presne z toho istého dôvodu nepovažujem za kamaráta ani Huga. Je len ďalším z tých, ktorí majú moje meno zaškrtnuté pri kolónke zdroj práce.
