Lujza Rojková zbožňuje motýle a je jednou z najoptimistickejších ľudí na planéte. Verí v lásku na prvý pohľad, je presvedčená o tom, že niekde tam vo svete na ňu čaká perfektná spriaznená duša, miluje vietor vo vlasoch a predovšetkým by za nič nevym...
Hoppla! Dieses Bild entspricht nicht unseren inhaltlichen Richtlinien. Um mit dem Veröffentlichen fortfahren zu können, entferne es bitte oder lade ein anderes Bild hoch.
Félix
Prestal som rátať dni od svojho prvého príchodu sem. Keď som vedel presné číslo, bol som ešte netrpezlivejší. Sestričky mi chodia odoberať krv, doktori monitorujú môj stav... raz a znovu som vo svojom obľúbenom stereotype. Táto izolácia vedie k väčšiemu dobru, je to celkový obrázok, na ktorý sa musím pozerať. Avšak ničí ma pocit, že v nej nie som zavretý len ja sám. Lujza je tu so mnou a ja ju ukracujem o pobyt v súčasne sa otepľujúcom prostredí. Počas zimy to bolo jednoduchšie. To počasie neťahalo dvakrát do oprášenia teplého oblečenia. Nepripadalo mi to až tak nelogicky, že sa nachádza tu v mojej sterilnej bubline spolu so mnou. S nástupom leta sa však všetko mení. Je jasné, že za iných podmienok by ho nestrávila zavretá doma a s výhľadom len z okna. Starý dobrý pocit obmedzovania. Milujem ju celý svojím srdcom, ale neviem sa ho striasť. Príde mi to, ako keby som ju silene svojím stavom donútil do robenia vecí, ktoré by si ona sama nevybrala. Je tu mnoho jednostranného prispôsobovania. Avšak je to len dočasné. Keď odtiaľto vypadnem, zaručujem sa tým, že budeme robiť všetko, čo jej napadne. Ničomu nepoviem nie. Neodmietnem žiaden jej nápad. Práve teraz je náš vzťah založený len na kompromisoch prichádzajúcich z jej strany. To sa zmení.
Pripadá mi to ako celá večnosť, čo som sa jej naposledy dotkol. Tento nedostatok dotykov ma privádza do šialenstva. Obzvlášť pri myšlienke, že sa nachádza hneď na druhej strane. Je na dosah. Blízko, ale predsa tak ďaleko. Dokázal by som sa stať neohľaduplným voči môjmu zdraviu a vyšiel ku nej aj bez lekárovho povolenia. Tým by som jej ale spôsobil iba starosti a to je to posledné, čo by som si kedy prial. Jej rezistencia bola od začiatku na oveľa silnejšej úrovni. Ja ju nemám vybudovanú. Nemusel som ju používať, keďže nikdy na jej aplikovanie nebolo potreby. Nič tam vonku ma nelákalo. Nezápasil som s urgenciou pozrieť sa von mimo svojho ohraničeného priestoru. Moja miestnosť bolo ako miesto spáchaného zločinu. Policajti ho prídu preskúmať, ohraničia páskou a pre ostatných sa automaticky stáva zakázaným územím. A zatiaľ čo ostatní ľudia priam umierajú túžbou, keď sa im pred očami vyskytne miesto s takou ohraničenou policajnou páskou, ja som si jej prelezenie neprial. Zvedavosť sa nedostavovala. Bol som spokojný so svojím vyhradeným pásmom. No a potom sa zjavila ona a moje zásady sa zrútili ako domček z karát. Vyleteli von oknom. Moja oblasť mi viac nestačí. Láka ma, čo sa stalo za tou páskou. Vábi ma a v sebe hľadám posledné štipky morálky, aby som neporušil hranice zákona.
"Ako sa cítiš, mami?" smeruje moja otázka k jej tichej osobnosti sediacej so svojím čajom pri stole a upierajúcou svoj zrak zamyslene do zeme.
"Zvládam to, nemusíš mať o mňa starosti."
"Nemusíš byť vždy silná. Máš právo prejaviť, ako sa skutočne cítiš."
"Som smutná, ale naše manželstvo sa nedá zachrániť. Začali sme sa oň starať prineskoro."
"Mrzí ma to. Môžem urobiť niečo, čím by som ti zlepšil náladu?"
"Som v poriadku, naozaj. Aj napriek tomu, že sa rozvádzame, aspoň obaja vieme, že sme urobili všetko, čo sme mohli, aby sme ho zachránili. S tvojím otcom sme sa milovali, nikdy by som sa za neho nevydala a nesplodila dieťa, keby to tak nebolo, ale v posledných rokoch sme sa odcudzili a boli sme takí zaneprázdnení svojou prácou a vydavateľstvom, že sme ani len nemali čas si to všimnúť. Stali sme sa voči sebe ľahostajnými. Necháp ma zle, v mojom srdci bude zastávať vždy špeciálne miesto, strávili sme spolu mnoho nádherných rokov, ktoré si budem opatrovať, ale to kúzlo jednoducho vyprchalo. Teraz sa už ani len nedokážeme normálne pozhovárať. Sedíme oproti sebe a pýtame sa otázky zo slušnosti, pretože nemáme spoločnú reč. Tak by zdravý vzťah nemal vyzerať. Najlepšia vec, ktorú môžeme urobiť a uctiť si tak všetky tie roky, ktoré sme strávili spoločne, je dôstojne to ukončiť. Nelúčime sa za zlých podmienok. Nepanuje tu žiadna nenávisť alebo nevraživosť. Je to civilizované a my k sebe aj naďalej prechovávame obrovský rešpekt."
