Lujza Rojková zbožňuje motýle a je jednou z najoptimistickejších ľudí na planéte. Verí v lásku na prvý pohľad, je presvedčená o tom, že niekde tam vo svete na ňu čaká perfektná spriaznená duša, miluje vietor vo vlasoch a predovšetkým by za nič nevym...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Lujza
Táto bezmocnosť ma ubíja. Nedokážem mu pomôcť. Neviem zvrátiť jeho každodenné utrpenie a len sa nečinne prizerám, ako každým dňom slabne a ubúda. Stratil svoje roztomilé kučierky. Jeho hlava je momentálne bez jediného vlásku. Taká zraniteľná a malá. Je v bolestiach. Neutíchajúcich, neprestávajúcich... len sa snaží vyzerať silne a nevyjadrovať tú svoju bolesť až tak hlasite. Nechce trápiť svoju manželku. Od našej svadby tu bolo len málo dní, počas ktorých sa dokázal postaviť zo svojej postele a prejsť niekoľko krokov. Dalo by sa to vlastne spočítať na prstoch jednej ruky. Takmer celý deň prespí. Počas spánku sa tá jeho bolesť aspoň utlmuje. Je bledý... aj predtým bola jeho pokožka bez jasného opálenia, ale nevyzerala tak nezdravo a utrápene. V poslednom čase vyzerá byť večne unavený. Aj jeho hlas je iný. Malátnejší a vyznie, ako keby mu každé jedno prehovorené slovo prinášalo čoraz väčšie muky. Hovorím mu, aby sa nenamáhal, pretože pohľad na jeho ubolené telo ma zasahuje ostrou hranou dýky do srdca. Premáham sa, aby som pri jeho posteli nepreplakala celý deň. Potrebuje, aby som bola silná za nás oboch. Práve teraz nie je čas na to, aby som sa zložila. Aj keď úprimne mám dojem, že moja mentálna stabilita začína opúšťať môj zdravý rozum.
Stále podstupuje chemoterapiu. Každý deň sa modlím k Bohu, aby nám boli konečne oznámené pozitívne výsledky, ktoré by mu priniesli kúsok motivácie, ale nič neprichádza. Doktori mlčia. A ja upadám do absolútneho stavu zúfalstva. Nikdy som sa necítila takto bezradne. Nechcem len sedieť a čakať na zázraky. Potrebujem urobiť niečo, čím by som ho z tohto trápenia mohla vyslobodiť. Pripadám si zbytočne. Láska môjho života trpí a čo robím? Len sa na to apaticky prizerám a rumádzgam. Nemyslím si, že som pre neho dostatočnou oporou. Vzlykám pri každej možnej príležitosti. Nechávam sa ovládať svojím žiaľom, pretože je nemožné ho ovládať. Takto náš život nemal vyzerať. Odbočili sme od smeru, ktorý sme plánovali spoločne.
Nestratila som vieru. On sa z toho dostane. Toto je len taká menšia skúška od osudu, aby otestoval hranice našich možností. Chce vedieť, koľko sme toho ochotní vydržať. Prekonáme to. Vždycky sme všetko prekonali. Ani táto bolestivá choroba nás nezastaví od toho, aby sme si vybudovali rodinu v krásnom domčeku na predmestí s rodinným psom a mačkou. Sľúbili sme si vernosť pred Bohom a našimi rodinami. Zaviazali sme sa manželským sľubom. Skôr či neskôr sa dostaneme ku nášmu šťastnému koncu a opustíme brány tejto nemocnice. Félixovi sa polepší a ja si ho odtiaľto budem môcť konečne odviesť. Príde doba, kedy pôjde všetko tak, ako má.
"Vyzerám strašne, však?" vyruší ma svojím monotónnym hlasom a zaškerí sa.
"Nie, si rovnako nádherný ako včera a predvčerom."
"Musím uznať, že si vynikajúca klamárka. Skoro som tvojím slovám uveril. Podobám sa na strýka Festera!"
"Tvoje kučierky ti dorastú... milovala som ich, ale neboli jedinou vecou, pre ktorú si bol taký nádherný."
