Lujza Rojková zbožňuje motýle a je jednou z najoptimistickejších ľudí na planéte. Verí v lásku na prvý pohľad, je presvedčená o tom, že niekde tam vo svete na ňu čaká perfektná spriaznená duša, miluje vietor vo vlasoch a predovšetkým by za nič nevym...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Félix
V istom slova zmysle sa vzdávam. Robí to zo mňa zbabelca? Pravdepodobne áno. Už viac nevydržím ďalšiu prichádzajúcu bolesť. Nezabrala na prvýkrát, ten druhý by bol už len taká posledná nádej, pri ktorej by si doktori mohli povedať, že robili všetko, čo bolo v ich silách. Som slabý. Chôdza je náročná. Hovorenie je náročné. Bolí ma celé telo, ale zároveň nedokážem rozpoznať pôvod tej bolesti. Je to ako keby moje podvedomie cítilo, že sa blíži môj koniec. Ale neľutujem, že som odmietol tú druhú fázu. Aspoň mi už každú chvíľu nie je na zvracanie. Ten agresívny druh liečby ma totálne odrovnal. Už aj tak mám rozhádzaný celý organizmus. Len by to možno oddialilo istú smrť. Pretože niečo som sa za svoje pôsobenie na tejto planéte o svojom tele naučil. Bez ohľadu na to, že vykazuje chvíľkový progres, nakoniec ma predsa zradí a dá mi pocítiť, že nie som jeho pánom. Nikdy som nebol. Po celú tú dobu mi velilo a rozkazovalo. Musel som prežiť celý život zavretý za štyrmi múrmi, keďže som sa narodil s mimoriadne zriedkavou poruchou imunity. Prispôsobil som sa. Zavrel sa do svojej komnaty, ponoril sa do kníh a robil som to, čo chcelo. Dodržiaval som jeho pravidlá. Hral som podľa neho. Odstavil som sa od vonkajšieho chodu, pretože na mňa nič nečakalo.
Od samotného narodenia je moje meno zapísané na nejakom zozname čakateľov v rade, ale ten rad sa neposúva dopredu. Ostávam zaseknutý na jeho konci a ľudia za mnou ma predbiehajú. Nenašiel sa vhodný darca. Nevadí. Ide sa ďalej! Moji rodičia sa pustia do stavby bezpečného domu s moderným vybavením a technológiami, ktoré stoja majland, len z dôvodu, že chcú mať svoje chybné dieťa doma pri sebe. A čo urobím ja? Začnem ich ignorovať a postupom času sa odcudzíme. Dávam si za cieľ odohnať každú jednu opatrovateľku, pretože som nevďačný fagan, ktorý si neváži dobrosrdečnosť svojej matky, ktorá by pre neho bola naozaj schopná položiť hoc aj svoj život. Stávam sa ignorantom a introvertom, a komfort nachádzam v čítaní kriminálok a pozeraní hororov s vyvražďovacím podtónom. Páčilo sa mi sledovanie smrti na televíznej obrazovke. Uvidíme, ako sa mi bude páčiť samotná smrť v mojom podaní.
Neskôr však stretnem dievča, ktoré predstieram, že mi vadí. Nekomunikujem s ňou a dúfam, že jej to dôjde a ona opustí môj osobný priestor. Dievča to ale nepochopí. Alebo lepšie povedané, chápe ma ako jediná najlepšie. Rozumie, čo s tým svojím nie práve prívetivým správaním chcem docieliť. Prejde mojím osobným testom a nech sa už akokoľvek vzpieram, ani ja jej čaru nemôžem odolať. Stávajú sa z nás kamaráti a ja si uvedomujem, že ju vo svojom živote nevyhnutne potrebujem. Prináša mi energiu, úsmev a nepoznané šťastie, o ktorom sa mi ani nezdalo. Moje srdce na ňu reaguje. Dáva mi najavo ľúbostné city, z ktorých som na smrť vystrašený. Je to pre mňa niečo nové a nepoznané. Váham so žiadosťou o rande. Som si vedomý toho, že nie som ideálnym materiálom na partnera. Rovnako ako aj toho, že slečna Farebná by mohla mať kohokoľvek na svete. Svojho princa na bielom koni, ako to od svojho príchodu nonstop opakovala. Verila na svoju spriaznenú dušu, ktorú jej vesmír osobne privedie do cesty. Uznávam, jej ustavičný optimizmus hraničil s naivitou, ale s tou vydržateľnou a kvôli jej sladkým čokoládovým očiam a roztomilosti aj prípustnou.
