Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
~REBEKA'S POV~
Sediac na barovej stoličke v kuchyni som po ťažkom prebudení započula zvuk otvárania vchodových dverí. Onedlho som zazrela mamu, ktorá v rukách niesla tašky s nákupom, ktorý som jej automaticky šla pomôcť vyložiť. Zvláštne, ako človek hneď v druhý deň v novej krajine je už z rána na nohách.
„Ahoj." venovala mi ďalší z jej vrelých úsmevov, vykladajúc veľkú papierovú tašku na stôl.
„Čau." s nesmiernym záujmom som odzdravila a vyložila ďalšiu tašku s nákupom.
„A aby som nezabudla," na chvíľu sa odmlčala, vztýčiac prst dohora. „Od budúceho týždňa máš nastúpiť do novej školy, takže budeme musieť dokúpiť pomôcky, a tiež som ti dnes v škole bola pre uniformu, len si budeš musieť ísť po ostatné učebnice." pri vykladaní potravín ma zasypala informáciami, čím moje plány totálne prekazila. Mala som v pláne ostať doma o dosť dlhšie a pozerať čo najviac kórejských drám, vďaka ktorým by som aspoň trocha pochytila niečo z kórejčiny.
Zbohom leňošenie. Nastáva mučenie.
„Super." s povzdychom som prekrútila očami a z tašky vybrala divné cukríky, ktoré som neskôr otvorila a väčšie množstvo hodila do úst.
„Pozri," chytila mi obe ruky do tej jej a silno ich stlačila. Jej uprený pohľad si získal ten môj. „Zvládla si to doteraz všade, tak to zvládneš aj tu, okej?" povzbudivo sa na mňa usmiala a rukou mi jemne prešla po chrbte.
„Okej." usmiala som sa a ďalej prežúvala chutné cukríky.
Na novú školu som si jednoducho nikdy nevedela zvyknúť.
Po menšej konverzácii s ňou ohľadom jej prvého dojmu z tejto krajiny a mojej novej školy, som jej oznámila, že sa pôjdem poprechádzať po okolí, aby som mala aspoň šajnu, kde to vlastne žijem. Obula som si svoje jediné topánky, ktoré som so sebou priniesla a s veľkým nádychom zabuchla vchodové dvere. Pohľad mi okamžite padol na poobedňajšiu zamračenú oblohu, až neskôr na ulicu vpredu.
Z dvora som vyšla na danú ulicu, pozerajúc sa z jedného smeru na ten druhý. Nevedela som ktorým smerom sa vybrať.
Rozhodla som sa pre pravú stranu ulice, ktorá viedla k neďalekej križovatke pri gotickej stavbe, alebo ku susednému domu. Dom som sa snažila lepšie premerať, keďže ma jeho prvky neskutočne uchvátili. Už len z toho, ako vyzeral jeho vonkajšok som mohla posúdiť, že jeho majitelia boli naozaj bohatí. Po pár minútach kráčania po ulici som neďaleko spozorovala toho mladíka zo včera.
Chlapec mi bol veľmi povedomí, no v tej chvíli som si nevedela vybaviť, kde presne som ho videla. Bol vlastne jediný človek, ktorého som mala možnosť spoznať, a bližšie zoznámenie v cudzej krajine mi prišlo vhod. To bol dôvod, prečo som si to namierila rovno k nemu.
Čím viac som bola bližšie k nemu, tým lepšie som mohla zazrieť, aký zamyslený v tej chvíli bol. Svoj pohľad upieral na svoje značkové topánky, zatiaľ čo jeho hnedé obočie bolo skrútené do nahnevaného tvaru.
„Ahoj." priateľsky som predniesla a hneď po tom sa kráčajúc k nemu pridala.
Chlapca trhlo a okamžite sa pozrel na dôvod, čo spôsobilo, že takmer dostal infarkt. V očiach som mu zazrela náznak zľaknutia. Toto som nechcela spôsobiť.
„Ahoj." po chvíli prezerania si ma ma odzdravil a rukami lepšie zovrel popruhy svojej školskej tašky.
„Pamätáš si ma?" spýtala som sa ho, čo muselo vyznieť, akoby sme boli najlepšími priateľmi a nevideli sa večnosť. Ak by tam v tej chvíli so mnou nebol, určite by som sa prefackala.
„Jasné. Nová suseda." usmial sa a svoj pohľad odvrátil na ulicu vedľa, kde sa na nás včera vyrútilo to auto.
(Autor. Poznámka: Dajme tomu, že Jimin sa nejak dohovorí po anglicky)
~JIMIN'S POV~
„Veľmi sa ospravedlňujem ak som ťa vystrašila, to som naozaj nechcela. Len som ťa zbadala ísť naokolo tak," ustarostene sa na mňa pozrela. Pravdou bolo, že ma prebrala z rozmýšľania nad Roseným hlasným krikom, ktorý dnes v škole vyvolal ďalší školský škandál.
_____
,,Ako každý vieme, Park Jimin sa zahráva s dievčenskými srdcami, a ja som nebola výnimkou. Upozornenie pre všetky študentky, ale aj študentov, našej strednej školy. Nikdy neviete, kedy sa stanete jeho obeťou práve VY! "
_____
„To je v poriadku. Len som sa zamyslel a nečakal som, že sa mi niekto prihovorí." čo najrýchlejšie som zo seba dostal, aby som sa opäť nezakoktal a nevyzeral ako neschopný hlupák, ktorý nevie povedať súvislú vetu po anglicky.
Po chvíli nemého kráčania som zahliadol zmätený výraz na jej tvári. Akoby nad niečím rozmýšľala alebo si niečo vybavovala. Preto som bol donútený sa uistiť, či je všetko v poriadku.
„Si v poriadku?" zmätene svoj zrak zodvihla na mňa a tým som bol donútený hľadieť do jej nezvyčajných zelených očí.
„Áno som, lenže zdá sa mi, akoby som ťa niekedy v minulosti už niekde videla." prižmúrila oči.
„Ak by som niekedy videl dievča, aké si práve ty, určite by som si to pamätal." samozrejme, že ma musela vidieť. V meste bolo plno billboardov, na ktorých som bol práve ja.
Za osem minút našej cesty domov sme sa stihli lepšie porozprávať a taktiež aj spoznať. Zistil som, aké sú jej záľuby a taktiež ona tie moje. Dokonca už aj prišla na to, kde ma vlastne videla. Na billboarde na letisku.
„Viem že je to celkom narýchlo, ale nechcela by si spoznať Seoul?" pozrel som na ňu a čakal na odpoveď. Z jej výrazu na tvári som usúdil, že bola mierne zaskočená a premýšľala. Asi som na to šiel zhurta.
„Samozrejme. Ak ti to nebude vadiť." s úsmevom na tvári odpovedala, na čo som sa musel usmiať aj ja. Pred domom sme si stihli vymeniť čísla, vďaka ktorým sa pred menšou vychádzkou po meste budeme môcť spojiť.
Otočila sa na odchod, no ešte predtým sa na mňa pozrela a s úsmevom na perách povedala.
