Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
~JIMIN'S POV~
„TY SI TAKÝ IDIOT, PARK JIMIN!" skríkla na celé centrum, na čo som dostal silný záchvat smiechu. Stekajúca zmrzlina na jej nose a brade, znamenali pre mňa víťazstvo.
No chvíľku môjho silného záchvatu smiechu prerušili hlasy. Dievčenské hlasy, ktoré sa postupne, ale isto, blížili a k nám. Najprv som nevedel čo kričia, no neskôr som šifrovaný krik predsa len rozlúštil.
„Jimin. Jimin z BTS! Ja neverím!" hlasy boli čoraz bližšie a zreteľnejšie.
Okamžite som sa pozrel na Beku, ktorá sa taktiež pozerala smerom k približujúcim sa dievčatám neďaleko nás. Chvíľu na to sa nervózne spýtala, no kontakt s dievčatami neprerušila.
„A čo teraz?" jej pohľad spočinul na mojej tvári. Spodná pera sa jej od nervozity jemne chvela. Nemali sme na výber. Preto som musel chytiť jej ruku do tej mojej a prudko ju za ňu potiahnuť.
„Zdrhaj!"
Dievčatá ani po piatich minútach prenasledovania neprestávali za nami utekať so slovami Park Jimin, na čo sme museli čoraz rýchlejšie a rýchlejšie utekať aj my. Kričali ešte silnejšie, pričom za nami bolo čoraz viac a viac prenasledovateliek. Nevedel som, kam sa skryť. Cítil som sa ako na púšti.
Nikde nikoho, kto by Vám v tej pravej chvíli pomohol. Dokonca ani skryť sme sa nemali kde.
Odrazu Rebeka odbočila do neznámeho obchodu, ktorý bol ale k nám najbližšie. Veľký nápis nad otvorenými dverami hovoril za všetko.
Hračkárstvo
„Poď sem!" rozochvený hlas zavelil, ťahajúc ma k plyšovým hráčkam v zadnej časti predajne.
„Rýchlo, schovaj sa medzi ne!" nakázala a ja som tak urobil. Neskôr však urobila to isté, s pohľadom na predných regáloch predajne.
Spolu sme sa vopchali pod veľkého plyšového medveďa, ktorý mohol mať najmenej dva metre. Nejak sme sa museli natrepať do malého priestoru pod ním, ktorý nám umožňoval aspoň malý, no zato potrebný, úkryt.
O chvíľu dobehli dievčatá a po celom hračkárstve bolo počuť len hlasný dupot a šepot. Srdce mi bilo ako o život a mal som sto chutí z malého priestoru vyjsť a nadýchnuť sa, no tlak a teplý dych odrážajúci sa na mojej hrudi mi to nedovolil, na čo som sa musel sám pre seba pousmiať.
„Bude niekde tu, hľadajte ho!" pripadal som si ako nejaké zvieratko, ktoré hľadajú päťročne deti a nevedia ho nájsť. Dievčatá chodili po celej predajni, a my sme mali čo robiť, aby sme sa viac na seba nalepili a tak neboli viditeľní.
S nervozitou v očiach sme sa pozerali na toho druhého, skúmajúc sa navzájom. Ona skúmala tie moje, a ja zase tie jej. Jej smaragdovo-zelené lasere zo Star Wars. Tie oči boli neskutočné. Každou sekundou som v nich viac a viac blúdil, až som sa totálne stratil.
