Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Ešte hodnú chvíľu sme spolu s Jisungom pobehovali po pláži. Bolo to neskutočné. Takto nejak som si predstavovala moju vysnívanú dovolenku. Neskutočne som si to užívala. Na dovolenke som bola naposledy veľmi dávno. Keďže naši mali dosť práce, nikdy im neostal čas na zaslúžený oddych, no a ja som s tým nemohla nič robiť. Musela som všetko akceptovať.
Piesok sa mi ryl pomedzi prsty na nohách, čo u mňa vyvolalo šteklivý pocit, ktorý som už dlho nemala možnosť pocítiť. Bolo to proste úžasné. Šum mora a náš smiech bolo to jediné, čo som v tej chvíli počula. Nič iné som vtedy nevnímala. '
Akonáhle som vstúpila do našej hotelovej izby, čakalo ma tam nepekné prekvapenie. Sedem párov oči zasiahlo moju maličkosť. Cítila som ich až v špiku kostí. Bola som si na sto percent istá, že ich budúcou témou ohovárania budem opäť JA. V tej chvíli by som sa najradšej chcela vrátiť späť v čase a vôbec nevojsť do tejto izby alebo sa rovno zahrabať pod zem. Bolo mi z tých pohľadov zle.
„Prepáčte, nechcela som vás vyrušiť, len si zoberiem mikinu." aj keď mi nebola vôbec zima, v tej chvíli som to musela nejak uhrať a mikina bola asi tá najlepšia alternatíva.
Ani sa mi neunúvali uhnúť. Pomedzi všetky tie nohy na zemi som musela preskakovať ako antilopa, ktorá uteká pred tigrom. Snažila som sa na žiadnu nestupiť, no márne. Stúpila som práve na najlepšiu Rosinu kamošku.
„Au! Dávaj pozor. Čo nevidíš, že tu ležím?" jej piskľavý hlas mi vyzváňal ešte hodnú chvíľu v hlave.
V tej chvíli mi pretiekol pohár trpezlivosti. Už viac som nemohla byť tá lojálna a naďalej trpieť ich zmeny nálad.
„Počúvaj ma! Kebyže sa tu nerozvaľujete ako kravy, tak by som na teba nestúpila a zo slušnosti by som sa uhla, no tebe zjavne tá slušnosť chýba." s búrlivým hlasom som jej rýchlo zastavila ústa.
Hneď na to sa postavila a stali sme si zoči-voči. Troška ma pochytila panika, keďže ja som tu len jedna a ich tu je spolu sedem.
„Hlupaňa, dávaj si pozor na tú malú papuľu, okej?" prepaľovala ma pohľadom a viac sa napýrila.
„Lebo čo?"
„Lebo toto," ešte v tej chvíli nepríjemná bolesť zasiahla moje brucho a takisto aj líce.
V tej chvíli som necítila nič iné len odpornú bolesť, z ktorej mi odrazu bolo neskutočne zle. Chcelo sa mi vracať, kričať, plakať. Mala som zmiešané pocity. Snažila som sa udržať slzy, no nešlo to. Vytiekla prvá slza, potom ďalšia až na koniec som začala plakať.
„Princezná nám ide plakať?" izbou sa ozval hlasný dievčenský smiech, ktorý som absolútne nevnímala. Odrazu do izby vstúpila Jennie. Nevedela som, či počula všetko alebo len teraz prišla, no bolo mi to jedno. Chcela som odtiaľ vypadnúť. A to hneď.
"Preboha! Čo ste jej urobili?" jej hlas sa rozľahol po celej izbe, na čo sa všetky prestali smiať. Snažila som sa silný plač zastaviť, no márne. Nešli to. S jednou rukou na bruchu a druhou na líci som vyšla z izby a utekala čo najďalej od izby plnej dievčat.
Keďže výťah bol na prízemí, vybrala som sa hore po schodoch. Chcela som byť sama a vrch tohto hotela mi prišiel vhod. Utekala som rýchlo. Nohy mi pomaly nestačili. Schody som brala po dvoch a divila sa, že som ešte stále nespadla. Odrazu som sa ocitla na streche. Na úplnom vrchu hotela. Z neznámeho dôvodu sa tu hore nachádzala lavička, no v tej chvíli mi prišla vhod. Sadla som si a silno vzlykala. Svoj pohľad som upriamila na trblietajúce sa more, z ktorého sa odrážali žiarivé slnečné lúče. Plakala som ešte hodnú chvíľu, keď v tom ma cudzia ruka chytila za rameno a začal ho jemne hladiť.
~JIMIN'S POV~
Mal som toho akurát tak dosť. Rebeka ma odkopla ako nejakú handru a tím dvom na izbe to znova prepínalo. Na najsilnejší stupeň hlasitosti repráku mali pustenú pesničku Baby girl a ako malé deti tancovali na posteliach, falošné spievajúc. Od nich by som očakával spev omnoho krajší ako tento bľabot.
Nasmeroval som si to dole po schodoch, no silný cudzí plač, smerujúci na druhu stranu schodiska, mi v tom zabránil. Zo zvedavosti som plač nasledoval. Kráčajúc po schodisku som sa po chvíli ocitol na streche hotela, kde sa oproti dverám nachádzala lavička, na ktorej sedelo dievča a silno plakalo. Až potom som si uvedomil, že plačúce dievča je Rebeka. Hneď som k nej pristúpil a chytil ju za rameno.
Trošku ňou trhlo, no začal som ju hladiť, čo ju našťastie upokojilo. Odrazu sa ku mne otočila. Oči mala neskutočne červené a uslzené. Slzy jej stekali po lícach ako prvý jarný dážď. Taktiež som si všimol, že na líci mala červený odtlačok ruky a rukou silno zvierala tričko v oblasti brucha. Ruku som jej jemne priložil na líce a začal jej utierať horúce, stekajúce slzy.
„Čo sa stalo?" po chvíli ticha som sa spýtal a ďalej utieral jej tečúce slzy, ktoré ma však pálili.
„Nič hrozné." vzlykla a zapozerala sa na trblietajúce sa more pred sebou.
„Tak potom dôvod tvojho plaču?" dobiedzal som. Bezdôvodne predsa človek nikdy neplače. Samozrejme ak človek nie je vodné znamenie.
„Rosina kamoška si zrejme nemala na kom vybiť zlosť." jemne sa zasmiala a utrela si ďalšiu neposlušnú slzu.
Posunul som sa k nej bližšie aby si mohla oprieť hlavu o moju hruď. Chvíľu zaváhala, no po chvíli som na nej ucítil menší tlak a sám pre seba som sa musel pousmiať.
„Okej, tak doplač, musíme ísť na večeru." zasmial som sa a pohladil ju po hlave. Vôňa granátového jablka mi silno udrela do nosa.
„Okej už doplačem." narovnala si pokrčené tričko, vstávajúc z lavičky.
„Môžeme ísť."
••••••••••• 🌸Majte pekný deň, večer alebo whatever u want🌈 Akurát bolí bruško aj mňa Mari🌸.
