¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
~JIMIN'S POV~
„Ah Jimin, už si doma?" sediac na pohodlnom gauči v obývačke ma zo zamyslenia vytrhla mama, venujúc mi ďalší z jej bozkov do vlasov, ktoré mi neskôr jemne postrapatila. Prišlo mi to detinské, a preto som sa musel trocha odtiahnuť, na čo sa zasmiala.
„Dnes si na večer nič nechystaj, ideme na večeru k susedom." oznámila, na čo som len prikývol a sám pre seba sa usmial. Samozrejme, že ma to potešilo. Rebeku som mal v pláne lepšie spoznať, a večera práve s jej rodinou mi prišla ako skvelá príležitosť
,,Dobre." prikývol som a ďalej sa venoval svojmu telefónu.
✯
„Vitajte." s úsmevom nás privítala Rebekina matka Silvia, otvárajúc veľké vchodové dvere od ich domu. Vošli sme dnu a okamžite sme sa na pozdrav uklonili ako to je u nás v Kórei zvykom. Interiér ich domu som si musel lepšie prezrieť. Elegancia sa tu dala krájať.
„Poďte za mnou a cíťte sa ako doma. Manžel o chvíľu príde." venovala nám ďalší úsmev z jej zbierky, zatiaľ čo my sme ju nasledovali do krásne zariadenej jedálne. Stôl bol elegantne prestretý. úžasná vôňa jedla rozvoniavala celé dolné poschodie, čo vyvolalo škvŕkanie v mojom bruchu.
„Vitajte." našim smerom kráčal pán Filip s Rebekou za chrbtom, ktorá ale nepovedala nič. Len sa usmievala. Opäť sme sa všetci uklonili a spoločne sadli za stôl. Popri večeraní sa naši rozprávali o ich práci, živote a ďalších, pre mňa neskutočne zaujímavých, veciach. S Rebekou sme tam len o tichosti sedeli a počúvali ich nudný rozhovor.
~REBEKA'S POV~
Všimla som si Jiminov výraz s neskutočným záujmom ohľadom konverzácie, ktorá sa riešila medzi našimi rodičmi. Pani Parková si všimla naše znudené ksichty, na čo sa mi okamžite prihovorila, a tak si získala pozornosť všetkých prítomných.
„A ty Rebeka? Čím by si sa chcela v budúcnosti stať, alebo sa venovať?" spýtala sa, na čo som zavrtela hlavou. Tak som sa prebrala z hlbokého zamyslenia.
„Pravdepodobne módnou návrhárkou. Veľmi ma baví navrhovať oblečenie a tak." hanblivo som podotkla a napila sa džúsu. Nebola som veľmi výrečný človek.
„Tak to je naozaj skvelé. Venujem sa móde, takže ak by si chcela, mohla by som ťa zaučiť a oboznámiť ťa. Aspoň uvidíš, či sa ti to bude páčiť alebo nie." usmiala sa a do úst si vložila malý koláčik, ktorý sa podával ako dezert.
Bola som dosť zaskočená. Žeby môj sen stať sa módnou návrhárkou by začal v šestnástich rokoch?
„To by bolo naozaj fajn" zo slušnosti som sa usmiala a pozrela na zničeného Jimina.
Keďže nudná konverzácia našich rodičov opäť nabrala ten istý smer ako aj predtým, spolu sme sa pobrali do mojej izby, na ktorú bol pravdepodobne zvedavý.
„Tadaa, toto je moja izba." otvorila som dvere od izby a ruky rozprestrela do priestoru, otáčajúc sa okolo vlastnej osi. Na izbu som bola maximálne hrdá.
„No, musím uznať, že veľmi pekné." poznamenal, prechádzajúc sa po celej izbe, prezerajúc si každý jej detail.
Sadajúc si na posteľ som spozorovala, ako sa pohľadom pozastavil pri fotkách položených na drevenej komode. Zapozeral sa presne na fotku, na ktorej som bola s Lucasom. Na fotke mi Lucas venoval jemný bozk na líce, zatiaľ čo mne na tvári pohrával žiarivý úsmev. Znova som začala spomínať na starý domov v Londýne.
„Kto je to?" po chvíli ticha prehovoril s divným tónom v hlase.
„Kto? On?" schválne som sa opýtala nechápavým tónom, aby som tak dala najavo, že nesledujem každý jeden z jeho pohybov, čo ale bola pravda.
,,To je Lucas, môj priateľ."
~JIMIN'S POV~
,,Môj P-R-I-A-T-E-Ľ."
Jej posledná veta sa mi v hlave prehrávala stále dookola. Ako starý, spomalený film, ktorý nejde zastaviť. Sám som nevedel, prečo táto veta v mojom vnútri niečo také vyvolala. Nikdy som totižto nemal možnosť pocítiť tento pocit. Žiarlivosť?
„Ste tu vážne roztomilí." nejak som zo seba dostal, no divný pocit nezmizol. Neskôr som však uvidel stekajúce slzy na jej lícach, ktoré nechala voľne padať. Pozerala na tú fotku s neskutočným zármutkom. Akoby si spomenula na všetko, čo sa v minulosti odohralo.
„Čo sa deje?" prisadol som si k nej na posteľ, sledujúc čoraz viac sĺz na jej lícach.
„Chýba mi. Neskutočne mi chýba. Chýba mi Anglicko. Proste všetko." s plačom odvetila a v tom momente sa vo mne niečo zlomilo. Nemal som vo zvyku objímať dievčatá, no v tej chvíli potrebovala hlavne podporu. Podporu, a keďže v novej krajine nemala nikoho, urobil som to práve ja.
„Máš tu predsa mňa, tak prečo ten plač?" zasmial som sa, jemne ju hladiac po chrbte, čo ju aspoň trocha ukľudnilo, no zvláštny pocit v mojom vnútri nie.
,,Viem presne, čo ti zdvihne náladu." donútil som ju pozrieť sa na mňa. Jej uplakané oči sa snažila udržať na uzde, no slzy aj tak nezastavila.
