Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
~REBEKA'S POV~
Po schodoch som rýchlo zišla do kuchyne za mamou, ktorá práve pripravovala neskorý obed.
„Ten obed varíš nejak skoro nie?" zasmiala som sa a sadla si na barovú stoličku, z ktorej som ju neskôr sledovala. Vďaka jej práci sme mali obed vždy okolo 16:00, čo bolo od normálneho podávania obedu 4 hodiny sklz.
„Ah, ani mi nehovor. Do 3 rána som robila ten projekt, ktorý ma byť už pozajtra hotový." zívla si miešajúc omáčku, ktorá tak skvelo rozvoniavala po celom dome. Kiež by sa mohla konečne normálne vyspať.
„Tá vaša robota mi už lezie na nervy. Musíte tie projekty robiť celé noci. Doma vás skoro nie je ani vidno a stále sa musíme sťahovať z miesta na miesto." rozčuľovala som sa a popritom rozhadzovala rukami. Moja tvár v tej chvíli nabrala na červenej.
„Ja viem Beka, ale zarábať peniaze sa predsa len musí a keď si spomenula to sťahovanie, kvôli našej práci by si nestretla Jimina. Nie je to tak?" na tvári sa jej vyčaril divný úsmev, ktorý som za svoj život videla iba raz, a to v deň, kedy som jej po prvýkrát predstavila Lucasa.
V tej chvíli moje oči museli skôr pripomínať zemiaky. Civela som na ňu ako na Ježiša a dúfala, že o našom vzťahu s Jiminom nevie, pretože ešte prednedávnom som chodila s Lucasom, a toho už považovala za svojho zaťa, a to mám len 16. Niekedy som mala pocit, že s ním si rozumie lepšie ako so svojou vlastnou dcérou.
„No čo sa tak pozeráš? Myslíš, že som z Marsu aby som nevedela, že moja vlastná dcéra chodí s našim susedom. Tie vaše denné vychádzky z domu, zasnené pohľady a bozky. Ja vidím všetko." jemne sa zasmiala a ochutnala vynikajúcu omáčku, ktorú vie pripraviť len ona sama.
„Uhm, takže ti to nevadí, že..."
„Mne? Prosím ťa Rebeka." prstom si pichla do hrude a hlboko sa mi zapozerala do očí. Čakala som, čo na to povie. Aká bude jej reakcia.
„Nie že by mi to bolo jedno, ale mladosť si treba čo najlepšie užívať." chytila ma za ruku, čo zapríčinilo, že onedlho som už bola nalepená na jej hrudi a na hlave som ucítila jej letmý bozk.
„A keď sme už pri Jiminovi, dnes večer mám ísť k nim domov. Chce mi predstaviť ostatných členov BTS." oznámila som a zahryzla sa do nektárinky, ktorá bola na stole medzi ostatným ovocím v prútenej miske.
„Naozaj? Tak to je super a nejedz tu nektárinku," vytrhla mi ju z ruky. „o chvíľu bude obed." odvrkla a ďalej sa venovala príprave obedu.
Onedlho som už stála pred bránou bieleho domu, kde som zazvonila na zvonček a okamžite vstúpila do areálu krásnej vily, ktorú od začiatku svojho pobytu v Kórei obdivujem. Dôvodom, prečo vlastne idem k nemu o 30 minút skôr je ten, že sám si s prípravou občerstvenia nevedel dať rady. Bezo mňa by bol jednoducho stratený. Chodníčkom okolo všelijakých nasadených stromčekov som sa dostala k vchodovým dverám, kde na mňa už čakal môj mesiačik.
