ᴍʏ ɴᴇᴡ ɴᴇɪɢʜʙᴏʀ|| p.jm

🦋10.

Stála som tam ako prikovaná, pozerajúc naňho ako na zjavenie. Toho horšieho zmyslu.
Ignorujúc jeho prítomnosť som sa svižným krokom vybrala si sadnúť do lavice, samozrejme čo najďalej od neho. Z tašky som si vybrala pár zošitov s domácimi úlohami, ktoré som hodlala si tu aj urobiť.

„Budeš ma aj naďalej ignorovať?" do ticha, prerušovaným mojím písaním do zošita, sa spýtal, no aj tak som ho naďalej ignorovala. Ani som sa na neho nemusela pozrieť a vedela som, že na tvári mu žiaril ten jeho výraz, ktorý som za tie dni tak znenávidela. Mala som sto chutí mu niečo povedať, ale našťastie som sa ovládla a pokračovala v robení úloh.

„Okej, ako chceš." postavil sa a nasmeroval si to ku mne. Počas jeho približujúcich sa krokov ma pochytila neskutočná panika. Jeho kroky som počula čoraz bližšie a bližšie a moja nervozita čoraz viac a viac stúpala.

Ďalší plán?

Sadol si vedľa mňa na voľnú stoličku. Svoj pohľad mal uprený, ako ináč, na mne. Snažila som sa nevšímať si ho, no nešlo to. Nemohla som sa sústrediť, keď niekto na mňa zíza.
Ďalej som to už nevydržala a pozrela sa mu rovno do očí. Pražila som jeho ksicht zaživa.

„Čo chceš?" podráždene som zo seba dostala. Samozrejme arogantný úsmev na jeho tvári nemohol chýbať.

„Ja?" prstom si pichol do hrude, chabo sa smejúc.                                                                     

„Absolútne nič, len to tvoje drzé správanie." pokrútil hlavou. ,,Čo naň hovoria tvoji rodičia?"

„Moje drzé správanie?" moja tvár v tom momente nabrala odtieň červenej a ruky mi automaticky vystrelili do voľného priestoru.

„Za prvé, vôbec sa spolu nebavíme.
Za druhé, to ty si ten čo mi už druhý deň pobytu v tejto škole žerie nervy a za tretie. Absolútne nechápem z akého dôvodu. Čo som ti spravila?" s uší mi priam syčala para. Určite som vyzerala ako Rokfortský Express z Harryho Pottera.

Bol mierne zaskočený. Zjavne môj prejav absolútne nečakal. No zaskočenie na jeho tvári netrvalo dlho a jeho tvár, na ktorej prevládal takzvaný pokerface, sa zmenila na ten otrasný, ktorý som z duše nenávidela.

„No, pravda je taká," začal, naťahujúc si ruky.
„Že ma baví ťa vytáčať. Páči sa mi, keď sa rozčuľuješ."  chabo sa usmial, čo ma opäť  vytočilo.

Takže jemu sa páči, keď sa rozčuľujem, hej? Koľkokrát ma ešte naserie?

Už som to pri ňom nevydržala. Postavila som sa a agresívne si začala baliť zošity rôznych veľkostí, rozhodené po drevenej lavici.

  Nestrávim tu pri ňom už ani minútu. Je mi úplne jedno, že zajtra dostanem od učiteľky zdrba. Idem domov.

„Kde si sa akože vybrala?" z rozmýšľania nad tým tupcom ma vytrhol on sám.

„Domov,. Nemám na teba totižto nervy, ktorých veľa nemám." podráždene som odvetila, hodiac do tašky posledné pomôcky.

Hlupák!
Idiot!
Sebec!
Imbecil!

Nadávky na jeho adresu všelijakého typu.

Stoličku jednou nohou posunul rýchlym pohybom dozadu. Akoby som ho mojou náhlou reakciou vytočila. Kráčajúc mojím smerom mi uprene hľadel do očí s nahnevaným pohľadom.

Moja prvá reakcia? Spratávanie pomôcok som nechala tak a pomalým tempom som začala kráčať dozadu. Hľadel mi rovno do očí. V tej chvíli som bola jeho korisť so strachom v očiach.

Čo chce? Čo to robí?

Posúvala som sa čoraz ďalej a ďalej až pokiaľ som chrbtom nenarazila na chladnú stenu.

Mozog mi kázal UTEČ!, ale zato  moje telo vôbec nespolupracovalo. Stála som tam ako socha slobody v New Yorku, zatiaľ čo on sa pomaly, ale isto približoval. Zjavne ho tešilo, že ma dostal do takýchto rozpakov. Zdalo sa mi to ako večnosť. Čas akoby spomalil.

Bola som taká nervózna až som počula tlkot vlastného srdca. Obe ruky si oprel vedľa mojej hlavy, čím mi zablokoval únikovú cestu. Bola som obkľúčená. Nahol sa k môjmu uchu a pošepol.

„Keď je žiak po škole znamená to, že tu má ostať a nie odísť, kedy sa mu zachce, takže tu pekne zostaneš a budeš tu so mnou." celým telom mi prebehlo tsunami zimomriavok. Takéto niečo sa mi ešte v živote nestalo. Nikdy ma nikto takto nedostal do rozpakov, nezatlačil do pasce kde mi aj vedľa hlavy oprel ruky.

Rýchlo som sa spamätala a podliezla som popod jeho ľavú ruku. Sadla som si tam, kde aj predtým, snažiac sa rozdýchať, čo sa pred pár sekundami stalo. Bolo vidieť, že si užíval svoje víťazstvo z toho, ako ma dostal do rozpakov. A pritom sa nič nestalo.

„Okej tak mi aspoň povedz ten dôvod, prečo som tu. Prečo bolo tvojim cieľom ma sem dostať?" toto ma zaujímalo zo všetkého najviac. Bola som veľmi zvedavá, aká bude jeho odpoveď.

„Vieš," do tváre som mu nevidela, keďže bol stále za mojim chrbtom a ja som odmietala sa otočiť. „Pravda je taká, že človek a samota, to veru nie je dobrá kombinácia. A ešte po škole. " divadielko as fuck! Bol herec ako vyšitý.

„Dobre, mňa vôbec nezaujíma, že sa tu nudíš. Na toto si nájdi iné dievča a mňa konečne nechaj na pokoji." ruky som silno zaprela o roh lavice, pozerajúc sa na špinavú tabuľu pred nami.

„Obávam sa, že to už nepôjde. Mám už totižto vyhliadnutú svoju novú obeť." zasmial sa. Tou obeťou zjavne myslel mňa.

Tak na to nech rýchlo zabudne. Jeden deň mi bohato stačí na to, aby som zistila, s kým to mám vlastne dočinenia a nie to ešte aby ma provokoval po zvyšok môjho mizerného života, a ja aby som s ním trávila celé poobedie po škole. To nech si vyhodí z hlavy.