Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„Woow." to bolo jediné, čo som v tej chvíli mohla vypustiť z mojich pootvorených úst.
Predo mnou stála lavička s výhľadom na prekrásne osvetlený Seoul. Bolo to nádherné. Keďže práve zapadalo slnko, všetky farby oblohy len pridávali na kráse tohto skvostného výhľadu. Pristúpila som bližšie a s úžasom v očiach naďalej pozorovala krásu, vládnucu všade naokolo. Spolu sme si sadli na lavičku, nespúšťajúc oči z večerného Seoulu.
„Vedel som, že sa ti tu bude páčiť. Vždy tu chodievam, keď si potrebujem prevetrať hlavu." po chvíli ticha prehovoril.
„Je to niečo úžasné. Nič podobné som ešte v živote nevidela." s otvorenými ústami som odvetila a pohľad presunula naňho. Boxy s jedlom začal vyberať z papierovej tašky, na ktoú som zamerala svoj zrak. Jedlo odrazu začalo neskutočne rozvoniavať a až vtedy som si uvedomila, aká som vlastne bola hladná.
„Takže, toto je Ramyun." prstom poklepkal po krabičke, v ktorej sa nachádzali dlhé rezance, namočené v červenej omáčke. „Sú to rezance v omáčke, tu máš." podal mi ju a do ruky si vzal svoju porciu.
V taškách pohodených vedľa som sa snažila nájsť vidličku, keďže som to nemala ako jesť. Jimin sa ku mne otočil a s plnými ústami sa opýtal.
„Čo hľadáš?"
„Vidličku, ale neviem ju nájsť." svoj pohľad som presunula na jeho ruku. Až vtedy mi to došlo, že jedlo budem musieť jesť paličkami. Lenže problém bol v tom, že som tento ázijský patent v živote nedržala, takže moje skúsenosti s paličkami boli nulové.
„Doriti." slabo som si povzdychla, na čo sa Jimin s plnými ústami zasmial a podal mi paličky, ktoré boli z dôvodu bezpečnosti ešte stále zabalené v papierovom obale.
„Páči sa. Síce to nie je vidlička, ale aspoň niečo." jemne sa pousmial a vrátil sa k svojej porcii, v ktorej toho nebolo až tak ako v tej mojej.
„Lenže, ja som to v živote nedržala v rukách." povzdychla som si, vyťahujúc paličky z obalu.
Jimin sa na mňa pozrel ako na úplného hlupáka a s plnou pusou prehovoril. „Naozaj?"
„Naozaj." vtom odložil svoju krabičku nabok, chytil moje ruky a vložil mi do nich paličky.
„Sleduj, dáš si to do jednej ruky, okej?" pri pohľade na mňa nadvihol obočie . ,,Tu dáš prostredník a tu ukazovák. Tieto dva necháš tak a palcom to len pridržíš." svojimi prstami sa dotýkal tých mojich ochabnutých, ktoré sa nezmohli ani na jeden primitívny pohyb.
Musela som sa nad tým zasmiať, pretože to vyzeralo naozaj komicky. Po chvíli mi ruku pustil a ja som sama, po prvýkrát v živote, držala paličky vo svojej vlastnej ruke.
Celoživotný úspech Rebeky Norisovej.
Keď som svoje prvé sústo konečne na ne nabrala, priložila som si ho k ústam, no mohla som to tušiť, že mi to naraz všetko z ruky vypadne a namiesto toho, aby to skončilo v mojich ústach, sa to ocitlo v hline pod nohami. Jimin to nevydržal a vybuchol to neskutočného smiechu, na čo som sa musela zamračiť.
