Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„Lucas?" udivene, no potichu som zašepkala pri pohľade na obrazovku pri vchode a osobne mu šla otvoriť.
Čo ten tu robí? Neozýva sa vyše dvoch mesiacov a teraz si tu s úsmevom na tvári napochoduje cez pól zemegule, akoby sa nič nestalo? Stála som pred bránou a rozhodovala sa, či mu mám alebo nemám otvoriť.
S ruksakom na chrbte a úsmevom na tvári predo mnou stál v celej svojej kráse môj, dá sa to tak povedať, bývalý priateľ, ktorý ani neviem, čo tu v tej chvíli robil.
„Ahoj." s úsmevom sa mi hodil okolo krku, zatiaľ čo ja som tam stála ako stĺp. Nevedela som, čo mám v tej chvíli robiť. Napokon som ho taktiež objala a ihneď sa odtiahla.
„Uhm, čo tu robíš?" nechápavo som sa opýtala a celého si ho premerala pohľadom. Absolútne sa nezmenil. Jedine tak nabral na svalovej hmote a jeho čierne vlasy zdobil blond melír.
„No čo asi? Prišiel som navštíviť moju najmilovanejšiu." vyceril biele zuby a hneď na to sa priblížil a chcel ma vtiahnuť do bozku, no ja som mu v tom zabránila.
Čo si o sebe myslí?
„Lucas." odstrčila som ho, no hneď potom ma prepaľoval svojim typickým nechápavým pohľadom.
„Čo sa deje? Prečo si taká?" ruky si založil na prsia, prezerajúc si moju postavu.
„Čo sa deje a prečo som taká?" sarkasticky som sa zasmiala. ,,Tak ja ti to teda veľmi rada vysvetlím," zvýšila som tón hlasu a pripravila sa na dlhý monológ, ktorý som v sebe držala viac ako tri mesiace.
„za prvé. Za tie tri pondiaté mesiace si mi ani raz nenapísal ani nezavolal a ja som sa ti snažila dovolať, no ignoroval si ma," opäť som sa nadýchla a začala druhú časť monológu.
„za druhé. Dá sa to tak povedať, že už ani nie sme spolu," ďalší hlboký nádych. „a za tretie. Ráno sa zobudím na to, že niekto zvoní na zvonček a dozviem sa, že si to ty. Odrazu si sa tu zjavil ako nejaký prízrak a správaš sa akoby sa nič nestalo? A mimochodom, odkiaľ vieš kde bývam?" zabíjala som ho jediným pohľadom a sledovala jeho prekvapenú tvár. Nedočkavo som čakala na jeho odpoveď.
„Chcel som ťa prekvapiť, tak som si od tvojich rodičov vypýtal vašu novú adresu a prišiel ťa navštíviť, no takúto reakciu som od teba absolútne nečakal." založil si ruky vbok.
„Rebeka, deje sa niečo?" obaja sme sa otočili za hlasom, ktorý sa ozval zo záhrady za mnou.
~JIMIN'S POV~
"Rebeka, deje sa niečo?" okamžite sa na mňa obaja otočili. Jeho pohľad ma zabíjal zaživa. Užíval som si to. Veľmi dobre som vedel, ako sa cíti.
Teraz chlapče zažiješ šok roka.
„Beka, kto je to?" spýtal sa nepúšťajúc zo mňa oči.
„To je Jimin." usmiala sa a opäť sa otočila mojim smerom.
„Jej priateľ." dokončil som vetu a zákerne sa usmial. To ho asi dosť naštvalo, keďže hneď vybuchol do nepríčetného kriku.
„To snáď nemyslíš vážne. Tak ja si dva mesiace šetrím na sprostú letenku, aby som ťa mohol prísť navštíviť, a ty sa tu zatiaľ olizuješ s ďalším. Striedaš frajerov ako ponožky, Rebeka!"
„Ja som nikoho nevystriedala ako ponožky! To ty si prestal so mnou komunikovať a nechal si ma na pospas osudu. Áno, priznávam sa, mala som toho veľa a nemala som čas s tebou komunikovať, ale ako správny priateľ si sa mi mohol aspoň raz ozvať! Ty si myslíš, že to bolo jednoduché bez podpory tých najbližších to tu zvládnuť?! Vysral si sa na mňa Lucas, priznaj si to! Keby vtedy nebolo Jimina, neviem čo by teraz bolo." čudoval som sa, že susedia kvôli jej hlasnému prejavu nevybehli von z dvorov. Vlastne žiadnych susedov okrem pani Min nemáme, a tej sluch už najlepšie neslúži.
Lucas sa sarkasticky zasmial a chytil sa za čelo.
„A predsa, na diaľku by nám to aj tak nevydržalo, tak ťažko veriť tomu, že by sme boli ešte do teraz spolu." celá červená sa otočila a nasmerovala si to späť do areálu domu.
„Si šľapka Beka. Neskutočná šľapka. Fakt som nečakal, že sa takto neskutočne ponížiš." hlasným tónom prehovoril, na čo som sa okamžite otočil a namieril si to k nemu. Moju priateľku nikto nebude nazývať šľapkou. A nie to ešte tento zmrd predo mnou.
Rozbehol som sa po ňom ako vlk po koristi a vrazil mu jednu silnú do jeho skrútenej tváre. Skoro sa neudržal na nohách, no vďaka pouličnej lampe vedľa, o ktorú sa rukou zachytil, nespadol. Úder mi vrátil späť a začalo sa ďalšie kolo. Bolesť sa šírila po celom mojom tele, no neriešil som to. Rebeku nikto nebude nazývať šľapkou. Po chvíli k nám pribehla a začala nás od seba rozdeľovať. To ako mu z pery a taktiež nosa tečie krv som zbadal okamžite. Taktiež pohľad mi zablúdil aj k jeho natrhnutému obočiu.
„Už ju nikdy viac nenazveš šľapkou!" prepaľoval som ho pohľadom a rukou si utrel stekajúcu krv, ktorá mi stekala z narazeného nosa i pery.
„Lucas, choď preč." chladne prehovorila a hneď na to ma ťahala dovnútra.
„Nech Vám to dlho vydrží, hrdličky." poznamenal zákerne, kráčajúc preč od domu.
„Preboha, čo ťa to napadlo!" svoje ruky priložila k mojim lícam a v jej očiach som mohol zahliadnuť strach, no i bolesť.
„Nikto ťa nebude nazývať šľapkou, rozumieš." usmial som a chytil ju za ruku, ktorú mala stále na mojom rozpálenom líci.
„Počkaj, musím ti to ošetriť." jemne, no s bolesťou sa usmiala a šla do kúpeľne pre lekárničku.
Onedlho sa vrátila s niekoľkými náplasťami, vatovými tampónikmi a sprejom na rany. Všetko porozkladala na pult v kuchyni a začala. Stála medzi mojimi nohami, no zjavne si to nevšimla. Mne to nevadilo, práveže som si to užíval.
Jej jemné ruky opatrne behali po mojej tvary, čo mi bolo neskutočne príjemné. Mala ich studené a zároveň tak horúce. Po celý čas som opäť skúmal jej prekrásnu tvár ako dnes ráno, keď ešte tuho spala opretá o moju hruď. Nad tou myšlienkou Zelené Lasere Zo Star Wars, som sa jemne zachichotal.
„Prečo sa smeješ?" stále ponorená do jej opatrnej práce sa spýtala.
„Nič, len tie tvoje zelené lasere zo Star Wars sú neskutočne krásne." náš smiech sa rozšíril po celom poschodí. Bola tak krásna, keď som na jej tvári mohol uvidieť ten krásny úsmev. Všetok hnev a strach pominul.
„Auu!" schválne som zvrieskol, aby som ju tak vystrašil, a to sa mi aj podarilo. Fľašku s tekutinou a vatovým tampónikom v rukách, s ktorými mi potierala moju doranenú tvár, pustila na zem. Našťastie, že bola z plastu, inak sa by už rozbila.
Hlasne som sa zasmial, no jej do smiechu nebolo.
„Mala si sa vidieť." vydral som zo seba pomedzi smiech, prstom ukazujúc na ňu.
„Hlupák." nahnevane si odfrkla, odkladajúc všetko späť na studený pult. Svoje pery som opatrne priložil k tej jej a jemne sa usmial. Priznávam, kovovú pachuť krvi bolo cítiť.
„Ďakujem."
••••••••••• 🌸Lidičky, How are you? Hope u enjoyed it🌈 Luv ya all💛🦋 Mari🌸.
