Ups! Ten obraz nie jest zgodny z naszymi wytycznymi. Aby kontynuować, spróbuj go usunąć lub użyć innego.
„Už mi konečne odpovieš, čo ste tam robili?" netrpezlivo sa ma znovu opýtala. Už najmenej 10 minút sa ma pýta na to isté, no márne. Ešte by som nechtiac povedal niečo, čo by som nemal a bolo by to v riti.
S jednou rukou na volante a druhou na Bekinom stehne som pozoroval cestu pred sebou a smeroval do štúdia, kde som mal byť už pred dvoma hodinami. Bol som si toho vedomí, že všetci budú na mňa neskutočne naštvaní, no neriešil som.
„Jimin!" zo zamyslenia ma vytrhla naštvaná Rebeka, ktorá stále čakala na moju odpoveď. Tejto téme by som sa najradšej úplne vyhol, no tvrdohlavá Rebeka nepustí.
Ach dievča, ty ma dostaneš raz do hrobu.
„Áno?" s prekvapeným výrazom na tvári som sa pozrel na tú jej, ktorá mi pripomínala pokrčený papier.
Prečo sa tak mračíš?
„No už mi konečne odpovieš čo ste tam robili? Pýtam sa ťa už 10 minút a ty nič." rozčúlene rozhadzovala rukami ako nahnevaný Kraken, ktorý sa bráni pred pirátmi. Pri predstave, že Rebeka je veľká, oháňajúca sa chobotnica som náhle vybuchol do smiechu. Síce to v tejto situácii nebolo práve najvhodnejšie, svoj smiech som neudržal na uzde a tak to aj potom vyzeralo. Rebeke na tvári pohrával zmätený a zároveň nahnevaný výraz. Tá sa mojej odpovede ani nedočká.
„Prečo sa smeješ? Čo je také vtipné?"
Nič len predstava že si veľký, oháňajúci sa Kraken.
Svoj smiech som nemohol zastaviť. Ledva som dýchal a z oči mi vypadlo pár neposlušných sĺz, ktoré som si zotrel. Ani neviem prečo mi to prišlo tak vtipné. Dobre. Teraz už nastáva vážnejšia situácia a to vymyslieť výhovorku, prečo som tam bol s Jenn. Môj veľký smiech sa mi našťastie podarilo utíšiť a zotrieť všetky nezbedné slzy. Auto som zaparkoval v podzemnej garáži BigHitu a zatiahol ručnú. Opatrne som sa otočil na Rebeku, ktorá ma skúmala pohľadom.
„No?" stále čakala na moju odpoveď.
Ty asi neprestaneš, že?
„Potrebovali sme len niečo prebrať, nič dôležité." rázne som odpovedal a otvoril dvere od auta. Akonáhle som svoj zadok zdvihol zo sedadla auta a namieril si to von, niečo, skôr niekto, ma znova zatiahol do vnútra auta a to zapríčinilo tvrdý pád na moje kožené sedadlo. Odrazu som na svojich stehnách pocítil ťažšiu váhu, z ktorej mi pomaly začali tŕpnuť nohy.
„Buď mi odpovieš, čo ste robili, alebo si ma neželaj." nahnevane sa mi z krátkej blízkosti pozerala do očí a mierne ma hypnotizovala. Ako omámený som tam len sedel a nezmohol sa ani na jedno slovo. Sedela mi na stehnách a prepaľovala ma pohľadom.
