Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
~REBEKA'S POV~
Z toľkého ticha, ktoré prevládalo po celom dome som usúdila, že naši dnes museli ísť do práce o niečo skôr. Na raňajky som si dala jogurt a pomarančový džús. Popravde, moc extra neraňajkujem, keďže ráno nebývam hladná, no z tej mojej celodennej stravy, ktorú som mala v Anglicku, som mala problémy so žalúdkom a teraz naši nedajú dopustiť, aby som bola hladná. Vlastne odvtedy moja mama varí celkom veľké večere, ktoré by nezjedlo ani desať ľudí nie to ešte my, čo sme len traja. Okej dosť bolo môjho mizerného stravovania.
Do školy som prišla desať minút pred zvonením. Do skrinky som si šla pre veci potrebné na vyučovanie a následne do triedy. Jennie ma už netrpezlivo očakávala. Sadla som si do lavice, kde som si uvedomila, že môj spolusediaci menom Jisung, dosť veľký čudák, ešte nie je v škole. Hodina s príchodom vyučujúcého začala a Jisung nikde. Už som sa začala tešiť, že dnes budem mať celý deň pokoj a lavicu len pre seba, no spomeň čerta a už je tu. Dvere od triedy sa rozleteli a dnu vošiel práve nami chcený priateľ. Odetí v čiernom si to nasmeroval rovno ku mne. Samozrejme jeho provokatívny výraz na tvári nemohol chýbať.
„Že sa pánovi aj uráčilo." sarkasticky poznamenala učiteľka a ďalej sa vrátila k výučbe jej predmetu. Učitelia zjavne na jeho správanie boli dávno zvyknutí.
Jisung ju mal akurát tak na saláme. Sadol si za lavicu a ako aj včera, aj dnes pozeral do blba, neplniac si svoje školské povinnosti. Ja absolútne nechápem ako takýchto žiakov ako je Jisung vyučujú na takejto škole. Takého žiaka by som nechcela mať ani len na očiach. Ako aj včera, aj dnes som sa ho snažila nevšímať, no tradícia sa opäť zopakovala.
Bez opýtania si ten chrapúň vedľa vytiahol PERO z MÔJHO peračníka. Teraz som už bola donútená sa naňho pozrieť. Neutrálny výraz. Žiadne emócie. Akoby udrbávanie mojich vlastných pier už bola samozrejmosť na dennom poriadku. Mimochodom, to pero čo zobral minule, Boh vie kde teraz je.
„To nemyslíš vážne. Znova?" otrávene som prehovorila, prepaľujúc ho chladným pohľadom.
Opäť sa načiahol za mojim peračníkom. Už som si myslela, že mi to pero ako slušný mladík ide vrátiť, no namiesto toho zhodil celý môj peračník na zem a jeho bohatý obsah sa rozsypal do všetkých strán. Z ničoho nič ho zhodil na zem! Z akého dôvodu? Čo som mu kedy urobila? Všetky oči ostatných žiakov v triede boli na nás. Bolo mi to trápne. Zízala som na obsah svojho peračníka okolo lavice.
„Ups, prepáč. To som nechcel." ironicky sa zasmial a ďalej predstieral, že je vzorným žiakom.
„Čo to, dopekla, má znamenať!" skríkla som, držiac zopár pier v oboch rukách
„No píšem si poznámky, čo asi?" kútiky pier sa mu nadvihli do škodoradostného úsmevu a ďalej pokračoval v prepisovaní.
Táto jeho irónia ma neskutočne vytáčala. Čo si on o sebe myslí.? Že mu patrí celý svet?
No počkaj ja ti ešte ukážem.
„Hej vy dvaja? Čo sa tam deje?" nahlas sa opýtala profesorka, ktorá kvôli nám musela prerušiť jej výklad.
„Pani profesorka, ja-" ani som nestihla odpovedať, pretože šmejd vedľa sa ozval.
„Pani profesorka, mám také podozrenie, že moja spolusediaca je až priveľmi hysterická. Požičal som si len pero, no sama vidíte, že nie je schopná niečo požičať." vysmiaty ako mesiačik na hnoji sa ku mne otočil, pričom mu profesorka nevidela do tváre.
„No dovoľ! Bezdôvodne mi robiť napriek?" bránila som sa so zaťatými päsťami.
„Dosť!" na hlasný výkrik sme boli donútení sa otočiť ku katedre.
„Obaja, po škole!"
„Ale.."
„Mňa absolútne netrápi, že si tu len pár dní. Po škole!" zavelila, na čo som si okamžite sadla na stoličku a kopla do usmievajúceho sa Jisunga. Na tvári mu pohrával víťazný výraz, ktorému som nerozumela.
Toto bol jeho zámer? Byť so mnou po škole?
Cez prestávku sme si Jennie sadli na miesto, kde aj včera. Preberali sme Jisunga a jeho preukrutne správanie. Už som sa nemohla dočkať, kedy konečne opäť uvidím jeho ksicht.
Skvelé Rebeka! Nie si tu ani týždeň a už si po škole s najväčším čudákom? Len tak ďalej.
Pomalým krokom som kráčala po hlavnej chodbe, po ktorej sa premávali deti ako na trhu. Keďže ešte stále bola veľká prestávka, rozhodla som sa ísť do skrinky pre učebnice na nasledujúcu hodinu. Keď v tom ako som si obzerala novú skrinku ma niekto sotil, na čo som ostala nalepená na skrinkách s odretým lakťom. Nad zistením dotyčného identity som sa musela otočiť.
„Ups, prepáč. Nevidel som, že tam niekto stojí." pobavený úsmev mu pohrával na tvári, prezerajúc si môj nahnevaný pohľad. Nevydržala som to. Nevedela som , aký mal so mnou problém, ale nehodlala som toto jeho správanie pookusovať na vlastnej koži.
„Aký máš problém?" ruky som od toľkého hnevu a adrenalínu, prúdiacom v krvi, zatínala do pästí. Čudovala som sa, že mi zo zarytých nechtov v koži netiekla krv.
Bol ku mne otočený chrbtom. Všetci naokolo sa pozerali a pozorne sledovali našu konverzáciu. S ním to však nehlo. Otočil sa na päte a nasmeroval si to do útrob školy.
„Vidíme sa po škole, Norisová." dva prsty si priložil k čelu, neskôr nimi ukazujúc na mňa.
Našťastie posledné dve hodiny som v jeho spoločnosti nestrávila, takže som pri ňom ani nemusela sedieť a trpieť tú psychiatriu. A vôbec som nemala ani chuť vidieť jeho škaredý ksicht, ktorý mi liezol na nervy.
No nastal ten čas. Ten čas, keď sa Rebeka musela dostaviť do triedy a celé poobedie s ním pretrpieť. Plná očakávaní a taktiež neskutočnej nervozity. Prečo tak preukrutne chcel aby som s ním bola po škole?
Stála som pred dverami. Chytila sa kľučky, pomalým tempom otvorila a vošla dnu. Stál tam. Chrbtom sa opierajúc o okno naproti dverám neďaleko katedry. Akoby ma už očakával.
„Rad ťa opäť vidím."
••••••••••• 🌸Jisungiee, čo nám to deláš?😁 Hope u enjoyed that❤️🦋 Mari🌸.
