Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
~REBEKA'S POV~
Pár dní spolu s prvým víkendom prešli ako voda. Aspoň u mňa. Počas tých krátkych dní som si stihla naštudovať aspoň základné frázy v kórejskom jazyku, s ktorými by som sa aspoň troška dohovorila v novej škole. Áno, viem. Za dva dni sa toho nedá dosť stihnúť, no počas tých dní mi spoločnosť robila silná káva, pracovné zošity pre samoukov kórejčiny a videá na YouTube, bez ktorých by som bola v úplných troskách. V duchu som vrúcne ďakovala, že niekto túto aplikáciu vlastne vymyslel.
Po rýchlej pondelkovej rannej rutine, som sa obliekla do formálneho outfitu, skladajúceho sa z bielej košele, čiernych džínsov a bielych topánok. Vlasy som kvôli prvému dojmu u riaditeľa bola donútená si vyžehliť a z jednej strany ich zopnúť sponkou.
Bez nejakých raňajok som sa po uliciach ranného Seoulu vybrala k novej škole, ku ktorej ma samozrejme viedla navigácia v telefóne. Bez nej by som bola určite stratená. Asi vám to príde divné, že do školy, vzdialenej od domu pár kilometrov, idem bez rodiča pešo, za pomoci navigácie v ruke. Aj ja som namietala a sama do novej školy som naozaj v pláne nemala ísť, no mať rodičov, ktorí sa na vás vždy vedia spoľahnúť, nie je až tak skvelé ako to znie.
Rebeka, viem, že dnes máme ísť do tvojej novej školy po všetky pomôcky, potrebné pre tvoje štúdium, no pevne verím, že to zvládneš sama. Dnes totižto ja sama neviem, kde mi hlava stojí a na školu mi dnes čas naozaj neostáva. Toto boli raňajšie slová mojej matky, ktoré sa aj napriek môjmu polhodinovému presviedčaniu nezmenili.
Po dvadsiatich minútach chôdze som sa ocitla pred mojim cieľom. Pred mojou budúcou školou. Bola to mohutná stavba, postavená z červených tehál, ohraničená murovanými plotmi na okrajoch jej veľkého areálu. Vonkajšiu časť areálu zdobili stromy, posiate ružovými kvetmi, ktorých lupene boli úplne všade, vrátane prepojených chodníkov pod nimi. Aspoň pohľad na tieto prekrásne stromy ma dokázal upokojiť, no nie nadlho.
Moja opálenejšia pokožka, kvôli zimomriavkam pripomínala skôr kamenistú pôdu, a nie pokožku človeka. V živote som sa necítila tak odlišne ako práve popri prechádzaní okolo samých aziatov, ktorí na mňa upierali divné pohľady, z ktorých som mala neskutočný strach sa čo i len pohnúť. Ich pohľady ma rezali z každej strany a najhoršie na tom bolo, že som sa ukryť nemohla. Nevedela som kam.
Otvorenými vchodovými dverami som sa dostala na veľkú chodbu, plnú samých ázijských študentov, ktorých niektorých z ich pohľadov boli na mne. Bolo mi to nanajvýš nepríjemné. Všetci boli odetí v ich školskej uniforme. Dievčatá v krátkych bielych blúzkach s logom školy, tmavomodrých károvaných sukniach a čiernych topánkach. Chlapci taktiež v identických košeliach ako dievčatá a v tmavomodrých nohaviciach.
Aj napriek tuctom nepríjemných pohľadov, ktoré ma sprevádzali popri hľadaní riaditeľne, som onedlho stála pred ich dverami. Po chodbách sa premávalo čoraz viac študentov školy, no ich prítomnosť som sa snažila nevnímať. S veľkým povzdychom som na drevené dvere riaditeľne jemne zaklopala, na čo som z vnútra započula slabý hlások, ktorému som nerozumela ale aj tak vošla dnu.
Ocitla som sa v príjemne zariadenej kancelárii, v ktorej za veľkým pracovným stolom oproti sedela žena v strednom veku, upierajúc svoj pohľad na osobu stojacu vo dverách. Mňa. Pred stolom sa nachádzalo čierne kožené kreslo, v ktorom sedel neznámy chlapec s blond vlasmi, ktorý ako ináč, si ma premeriaval pohľadom, čo mi bolo mimoriadne nepríjemné. Nie som zvyknutá na to, byť stredobodom pozornosti všetkých naokolo, no teraz si budem musieť na to zvyknúť, a to rýchlo.
„Dobrý deň," slušne som sa spoločne s menším úklonom pozdravila, no okamžite som bola prerušená ženou za stolom. Riaditeľkou.
„Aha, vy určite musíte byť Rebeka Norisová." milo sa usmiala a pozrela na chlapca, sediaceho pred ňou. Následne mu niečo povedala, na čo sa blondiak s nepríjemným pohľadom postavil a arogantným spôsobom opustil riaditeľňu.
Žena sa po jeho odchode postavila z drahej stoličky, nespúšťajúc svoj pohľad zo mňa. Na tvári jej pohrával prekvapený výraz, ktorý neskôr opäť vystriedal ten milý úsmev.
„Takže Rebeka, všetky učebnice potrebné na vyučovanie máte v tejto krabici, taktiež aj rozvrh a iné potreby, ktoré budete potrebovať k vášmu štúdiu." spod stola vytiahla krabicu strednej veľkosti, ktorú ledva vyložila na stôl. Jej angličtina bola prekvapivo dokonalá.
„Samozrejme ostatné školské potreby ako sú zošity a podobné pomôcky si budete musieť dokúpiť sama. Vaša matka tu bola už minulý týždeň, takže školskú uniformu už budete mať určite doma." rukou si prešla po vlasoch aby sa uistila, že jej dokonale uhladený drdol ešte nespadol.
„Všetko ostatné vrátane stravy už máte zaplatené a ja vám len chcem popriať, aby sa vám v našej škole darilo a príjemne vzdelávalo." s úsmevom na tvári dokončila svoj monológ, no neskôr som bola zasypaná otázkami typu: odkiaľ to vlastne som a prečo sme sa vlastne presťahovali.
O pár minút som už opäť kráčala po veľkej chodbe, ktorá už našťastie nebola preplnená žiakmi ako počas môjho príchodu. Vládlo tu hrôzostrašné ticho prerušované mojimi krokmi a krokmi za mnou, čo ma zobudilo z vlastných myšlienok.
„Hej ty nová!" chladným tónom prehovoril hlas za mnou, na čo som sa musela útočiť. Pohľad sa mi stretol s postavou chlapca z riaditeľne.
„Áno?" s nesmiernym záujmom som odpovedala a zapozerala sa do jeho veľkých očí, ktoré ma zaživa celú požierali.
„Ako sa voláš?" spýtal sa do ticha, prehrabujúc si svoje blond háro. Nevedela som, načo mu bude táto dôveryhodná informácia, aj keď asi aj ja by som sa to nového žiaka opýtala.
„To isté by som sa mohla opýtať aj ja." krabicu som viac vyzdvihla na moje ochabnuté ruky. Pomôcky v nej boli naozaj ťažké.
„Dámy v takýchto veciach máju prednosť." jazykom si prešiel po vnútornej strane lica a ruky si založil vbok. Jeho zvláštny postoj mi prišiel naozaj divný.
„Onedlho sa dozvieš." otvorila som vchodové dvere, ktoré sa ešte v tom momente zabuchli a ja som stála zoči-voči mladíkovi. Jeho dych som ucítila na tvári, na čo moje telo ovalil neskutočný nával tepla. Nevedela som, čo ho donútilo urobiť niečo také, ako zabuchnúť mi ťažké vchodové dvere pred nosom. Pohľadom som ho z malej blízkosti prepálila zaživa.
„Niečo som sa pýtal." s chladným tónom zašepkal, na čo mi po celom tele opäť naskočili zimomriavky. Kombinácia silnej horúčavy a zimomriavok nie je veru veľmi príjemná. Prečo to tak chce vedieť?
„To môžem povedať aj ja." medzi moje a jeho telo som predrala krabicu v mojich rukách. Pobavene som sa naňho usmiala a otočila sa k dverám, z ktorých som neskôr aj vyšla.
Ľudia v tejto krajine ma začínajú prekvapovať čoraz viac a viac.
Keďže krabica, ktorú som niesla v mojich ochabnutých rukách mala najmenej desať kíl, cesta zo školy domov mi netrvala dvadsať minút, ako bolo napísané na trase v navigácií ale o polovicu viac. Vliekla som sa ako stonožka. Od okoloidúcich aziatov som po celý čas cesty dostávala nechápavé pohľady. Jasné, keď nie som aziatka a tu v Kórei nie je zvyčajné, že jedného dňa po ulici stretnete nejakého Európana. Jedine tak turistu, ale to v centre mesta.
Myšlienkami som sa vrátila k záhadnému chlapcovi a tomu menšiemu incidentu s ním. Bolo to naozaj divné a nevedela som, čo od toho čakať.
Nová krajina prináša aj nové prekvapenia.
••••••• 🌸Kto bude ten pán záhadný?😁 Luv ya all💙🦋 Mari🌸.
