Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
~REBEKA'S POV~
„MŇAM!" zvolala som akonáhle som na kuchynskej linke uvidela čerstvú praženicu, z ktorej pomaly vychádzala horúca para. Chuť skvelého vajíčka spolu s maslom bola na nezaplatenie.
„Vedela som, že ťa poteším." zasmiala sa mama a ďalej pokračovala s prípravou svojho make-upu na kuchynskom stole. Niekedy som mala pocit, že kuchynský stôl, na ktorom by sa malo pripravovať jedlo, slúži ako jej štúdio krásy.
„Joj, nevšimla som si ťa." zhíkla som, čím som zapríčinila, že polovica vajíčka z mojich úst letela na stôl.
„Máš všetko? Dúfam, že si na nič nezabudla lebo dobre vieš, že o chvíľu cestujem do Moskvy, takže ak si niečo zabudneš, ja ti to už pred školu neprinesiem." pohrozila mi, nanášajúc si vrstvu maskary na svoje dlhé mihalnice, pozerajúc do zrkadla. Naozaj som nechápala ako zo seba dokáže urobiť ženu hodnú modelingu. Samozrejme, že po celý život bola aj prirodzene bez make-upu nádherná, no s make-upom vedela robiť zázraky.
„Áno mami, nemusíš sa obávať, mám všetko. Aspoň dúfam." potichšie som povedala a dojedala posledné sústo výborných raňajok.
Naši ma hodili pred školu, keďže letisko mali po ceste a aby som sa s tým ťažkým kufrom nevliekla pred školu sama. S rachotom môjho kufra by som ešte zapríčinila vznik 3.svetovej vojny.
„Uži si to Beka a správaj sa slušne." objala ma a vopred, ako vždy, poučila. Včera nemohol chýbať jej prejav ohľadom slušného správania na výlete.
Nie mami, budem sa správať ako hulvát Jisung.
„Neboj sa, budem." úprimne som sa usmiala a pomaly sa odtiahla.
S otcom nasadli do auta a ja som im na znak pozdravu zamávala. Na zvuk veľkého rámusu, ktorý sa rútil presne na mňa, som sa musela otočiť, aby som zistila, čo to vlastne je. S kufrom, veľkým ako mrakodrap a prekrásnym úsmevom na tvári, sa ku mne rútila Jennie.
„Ahoj!" zvolala a okamžite ma objala.
„Pripravená?" spýtala sa, pozerajúc na môj malý kufor. Jennie si totižto svoj kufor nabalila najmenej na mesiac a môj malý kufor, v ktorom som mala zbalené len tie najpotrebnejšie veci na pár dní, sa jej absolútne nepáčil.
„Ani nevieš ako. Celú noc som nemohla zaspať, taká som bola natešená." odvetila som, pozerajúc na autobus, ktorý práve prichádzal.
V autobuse sme sedeli, ako ináč, spolu. Celú cestu sme sa smiali, hovorili si rôzne vtipy, počúvali pesničky a spievali, na čo sme dostali pár upozornení od učiteľov vpredu autobusu. Od školských fiflien sme schytali pár nepekných pohľadov. Rosé by ma v tej chvíli najradšej zabila pohľadom. Dôvodom je asi moje priateľstvo s Jiminom, ktoré ona už dávno nemá.
Taktiež môj zrak zablúdil na Jisunga, ktorý so slúchadlami v ušiach spal ako malé bábätko. Bol celkom roztomilý. Ani vo sne by ma nenapadlo, že takéto spiace bábätko je v skutočnosti nevychovaný chuligán a ešte horší Satan.
Po troch hodinách únavnej cesty sme konečne zastali pred našim hotelom, v ktorom strávime nasledujúce tri dni. Bol to veľký hotel žltej farby a nachádzal sa niekoľko metrov od veľkej pláže. V okolí boli rôzne bary a prístrešky, ktoré vo mne vyvolali pocit, akoby som sa nachádzala niekde v Tanzánii.
Všetci sme vystúpili z autobusu a neskôr čakali na šoféra autobusu, ktorý nám pomohol vytiahnuť naše batožiny z batožinového priestoru v autobuse.
„Preboha, už sa jej opäť niečo nepáči. Na žiadnom výlete nesmú chýbať jej výlevy hnevu, kvôli ktorým sa na izby dostaneme o hodinu neskôr." otrávene prehovorila Jennie, svoj pohľad upierajúc na nahnevanú Rose, ktorá hádzala rukami do všetkých svetových strán, hádajúc sa s profesorkou Chanovou pred recepciou hotela.
„Čo sa deje?" nechápavo som sa spýtala, taktiež pozerajúc na nahnevanú červenovlásku.
„Neviem, ale znova má nejaký problém." odvrkla a radšej sa pozrela iným smerom. Tá ale musí dať zabrať aj profesorom, nie len žiakom.
Po polhodine sme sa konečne vybrali na poschodie s číslom 4, kde na nás čakala naša izba. Otvorili sme dvere a naskytol sa nám pohľad na prekrásne zariadenú izbu, zladenú do farieb pláže. Pieskovo-žltú dopĺňala azúrovo modrá.
Po pravej strane boli uložené tri postele a vedľa každej bol nočný stolík s lampou, pripomínajúcu morskú mušľu. Oproti posteliam stála veľká bambusová komoda, na ktorej stál malý televízor. Vedľa vchodových dverí bola malá kúpeľňa a pri krajnej posteli dvere na balkón, z ktorého bolo vidieť na celé Žlté more.
„To je nádhera!" obe naraz sme zvolali, vychutnávajúc si prekrásny výhľad, ktorý však netrval dlho. Z rozplývania nad toľkou krásou nás prerušil povýšenecký hlas, ktorý sa ozval z dverí.
„Spím v strede."
••••••• 🌸Luv ya all babies💛🦋 Ktože nám to prišiel? Mari🌸.
