Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
21.Novemeber.
Deň, kedy ich dcéra ostala opäť celkom sama. Naši znova išli na služobnú cestu do Ruska, a to dnes sú moje narodeniny. Ich dcéra oslavuje sedemnásť rokov, a oni majú nakazené ísť na ďalšiu pondiatú služobnú cestu? Už nemajú čas ani na vlastnú dcéru a oslavu jej narodením. Čoho som sa to dožila. Pocitu osamelosti, s ktorým sa nedá nič robiť. Len prečkať a zvládnuť to sám.
Do kuchyne som si prišla pripraviť rýchly olovrant, keďže celý deň som bola neskutočne lenivá sa postaviť z vyhriatej postele, kde som po celý čas bez prestávky pozerala Game of Thrones a plakala nad smrťou Jona Snowa, ktorý v nasledujúcej sérii aj tak prežil. Napchávala som sa samými nezdravými dobrotami, ktoré som mala tajne schované v skrinke za oblečením. Prečo práve tam? Podľa mňa každá mama, keď uvidí sladké sa po ňom vrhne ako po Patrickovi Swayzeim z filmu Hriešny tanec.
Keďže som veľmi usilovný človiečik, urobila som si asi ten najprimitívnejší olovrant aký som bola schopná si aj urobiť. Sendvič s maslom. S jednou rukou vo vrecku veľkej mikiny, v ktorej som sa priam topila a sendvičom v druhej som sa pomaly prechádzala po dome a premýšľala. Nad ničím konkrétnym. Bolo to všeobecné. Mobil, ktorý som mala vo vrecku, mi zavibroval na prichádzajúcu správu.
„No konečne!" s plnými ústami som predsedila.
Pabo Jiminiee💜
Všetko najlepšie, macko😘 dnes o 18:00 pred domom. Obleč sa teplo🥰🥰
Keďže Rebeke sa konečne uráčilo sa aspoň pozrieť do zrkadla, najpríjemnejší pohľad to veru nebol. Vyzerala som ako múmia, ktorá sa práve prebudila z desaťtisíc ročného vyvaľovania sa v hrobke.
Keďže z múmie, na ktorú som sa ešte donedávna podobala, som urobila čo najrýchlejšie človeka, moje kroky neskôr smerovali pred dom, keďže viem ako Jimin miluje moje neskoré príchody a ja zase tie jeho. Onedlho som už nasadala do špičkového Mercedesu, ktorý v okolí nemal nikto iný, len jedna osoba, mne tak blízka.
„Kde to vlastne ideme?" po chvíli ticha som prehovorila a ďalej pozorovala večerný Seoul cez okno auta.
„To je prekvapenie." jemne sa zasmial a ďalej pozoroval prázdnu cestu pred sebou.
„Neznášam prekvapenia." otrávene som podotkla a jeho ruku na stehne som schytila do tej mojej. Až po 20 minútach som si uvedomila, kde vlastne sivý Mercedes smeruje. Síce zvolil inú trasu ako tú, na ktorú som bola zvyknutá, no aj tak som vedela kde. Smerovali sme na miesto, kde to všetko začalo. Vystúpili sme z auta a Jimin ku mne zo zadu pristúpil. Zasmial sa tak, ako to vie len on.
„Keďže je to prekvapenie, budem ti musieť zaviazať oči." pobozkal ma na pery a okolo mojej hlavy som ucítila látku, ktorá mi zakryla oči.
„Jimin, si si toho vedomí, že ak spadnem tak v tom momente je po tebe." s dôvtipom som oznámila kráčajúc ruka v ruke na vrchol kopca.
„Neboj sa. Nikdy by som nedopustil aby sa ti niečo stalo." pošepol mi do ucha, čo opäť spôsobilo rýchly nával zimomriavok po celom tele.
„Okej, tu zastav." s rukami okolo mojich pliec ma zastavil. Bola som plná očakávaní. Čo bude teraz? Pomaly mi začal dávať šatku dolu, ktorú som po celý čas mala na očiach. Onedlho sa mi naskytol pohľad na krásne prestretú lavičku, na ktorej sme zvyčajne zvykli sedávať. Bola osvetlená žltými svetielkami a pri nich boli pripevnené naše spoločné fotky. Ten pako ma fotil počas toho ako som spala. Na lavičke bolo naše obľúbené jedlo a to Ramyun. Prvé kórejské jedlo, ktoré sme si spolu kúpili a jedli ho. Presne na tomto istom mieste.
____ „Pre boha, čo to je? Prečo je to také štipľavé?" lapala som po dychu. Jimin sa znova začal smiať.
„Však Ramyun." ____
Nad tou spomienkou som sa musela pousmiať. Vtedy to bolo to najhoršie jedlo v mojom živote, no teraz je opak toho.
„Ani som nevedela, že by si bol schopný niečoho takéhoto." zasmiala som sa a rukou ukázala na ozdobenú lavičku.
„Prečo ma tak podceňuješ." drgol ma do pleca a spoločne sme si sadli.
Do rúk sme si zobrali krabičky s rozvoniavajúcim jedlom a začali jesť. Kórejské jedlo je proste bomba. Zahľadela som sa mu na kútik jeho úst. Mal tam trocha omáčky, ktorý som mu neskôr utrela. Pozrel na mňa pohľadom milujem ťa. Znova som sa zapozerala do tých jeho hlbokých očí, v ktorých som sa opäť stratila. Tento moment trval večnosť. Nevedela som sa vynoriť. Ostala som tam ponorená a naďalej sa topila.
Svojou svalnatou rukou si ma pritiahol k sebe a zovrel ma v jeho pevnom objatí, v ktorom som sa vždy cítila byť v bezpečí. Odniekiaľ vytiahol deku, ktorú neskôr cez nás prehodil. Ešte viac som sa k nemu pritúlila a ruky si dala okolo jeho pása.
„Ah, ešte som niečo zabudol." vytiahol dve krabičky, ktoré mi následne podal.
„Najprv otvor túto." pravou rukou potriasol, na čo som ju schytila to tej mojej a otvorila. V krabičke sa nachádzal strieborný náramok so srdiečkom, v ktorom boli vyryté písmena R+J. Do očí sa mi nahrnuli slzy šťastia, ktoré som našťastie rýchlo zahnala. Ani bábika z detstva, po ktorej som tak neskutočne túžila keď som bola malá, sa tomuto nevyrovnala. Bolo to krásne.
Vytiahla som ho z krabičky a podala ho Jiminovi nech mi ho zapne. Akonáhle mi ho zapol, znova si ma k sebe pritiahol a v jeho zovretí som otvorila druhú krabičku, v ktorej bola naša špecialitka menom Mochi.
„Ďakujem, že si toto všetko pripravil. Ani nevieš akú radosť si mi spravil." natešeným tónom som povedala a zahryzla sa do malej špecialitky.
„Pre teba všetko." s plnými ústami odvetil a ešte viac si ma k sebe pritiahol.
Čo mi viac treba? V hrejivom objatí pod dekou, na mieste, kde sa všetko začalo a s vynikajúcim jedlom v ústach sme sa kochali nad krásnym výhľadom nočného Seoulu, ktorého sa asi nikdy nenabažíme. A bolo nám totálne jedno, že sme mrzli. Predsa nás hriala láska k tomu druhému.
„Ľúbim ťa. Neskutočne ťa ľúbim."
••••••••••••• 🌸Vote or Oli London will kiss u, a to naozaj nechcete🌈 Hope u enjoyed it🖤🦋 Mari🌸.
