Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Jiminshiie🥰
No? Už ste pristáli?
Bibiee😇 Áno a sme na ceste domov.
Jiminshiie🥰 Okej, teším sa.
Bibiee😇 A na čo?
Jiminshiie🥰 No predsa na nejaký suvenír nie? Na čo asi😂
Bibiee😇 Achh, a ja som si myslela, že na mňa😢😪
Jiminshiie🥰 Na teba najviac. To je samozrejmosť😂
Jiminshiie🥰 Dobre, čakám ťa.
Bibiee😇 Kde? *odoslané*
Odpovede som sa už nedočkala.
Bola som veľmi rada, že medzi nami s Jiminom sa to urovnalo. Dá sa povedať, že po tej hádke sme sa ešte viac zblížili.
Neskutočne mi chýbal. Nevidela som ho mesiac. Chcela som konečne vidieť jeho krásnu porcelánovú tvár, jeho gaštanové vlasy, ktoré si opäť stihol z chladnej blond prefarbiť. Jeho prekrásny úsmev, s ktorým by osvetlil aj polovicu zeme. A nakoniec, jeho hnedé hlboké oči, v ktorých som sa priam topila. Nevedela som sa dočkať, kedy ho konečne uvidím.
Odrazu sme sa ocitli na našej príjazdovej ceste pri dome. Bola som tak šťastná, že som bola opäť doma. Samozrejme doma ako doma. Neuveriteľný pocit. Vystúpila som z auta a šprintovala do svojej izby. Otvorila som dvere a po vyše mesiaci sa konečne hodila do svojej hodvábnej postele, ktorá mi taktiež neskutočne chýbala.
„Konečne doma." povzdychla som si a rozvalená na posteli a skoro zaspala. Skoro zaspala. Vyrušilo ma zvonenie môjho telefónu.
Podráždene som si z vrecka vytiahla mobil a bez povšimnutia mena hovor zdvihla.
„No!" s hlasným tónom som sa spýtala dotyčného.
„Hou, hou mladá dáma. Len prídeš domov a už si nervózna?" ozvalo sa z druhej strany a mne sa na tvári okamžite vyčaril úsmev. To jeho vtipkovanie.
„Zobudil si ma. Vieš aký hrozný pocit to je, keď ťa niekto po dlhom unavujúcom lete zobudí? Hrozný!" rozčuľovala som sa a popri tom som počula ako sa smeje.
„Čo sa smeješ?"
„Ja? Ja sa nesmejem!" bránil sa.
„Nie, len som paranoidná. Počuj, zajtra ti zavolám, chcem spať." schválne som si zívla, pretože jediné čo som v tej chvíli videla a chcela bolo Rebeka+posteľ.
„No tak to istotne nie. Je len päť hodín a deň máme ešte pred sebou, takže teraz pekne pôjdeš von, jasné?" nakázal mi, na čo som musela zavrčať.
„Bože Jimin, som naozaj unavená. Celý čas som nespala..." nedokončila som vetu lebo ma opäť prerušil.
„Máš na to päť minút. Čakám ťa pred domom."
„Raz ťa naozaj zabijem." nahnevane som zložila a mobil hodila ho na posteľ.
V podstate som bola rada, že ma vytiahol von. Mesiac som ho nevidela, tak prečo nie? Unavene, no zároveň rýchlo som sa šla prezliecť a urobiť zo seba človeka, hodného stretnutia. Hodila som na seba jednoduchý outfit v podobe čierneho trička a trakových kraťasov a mohla som vyraziť.
O päť minút som bola už nachystaná. Naposledy som sa pozrela do zrkadla pri vchode aby som skontrolovala, či nevyzerám ako idiot. Prehrabla som si vlasy a mohla vyraziť.
Samozrejme, že Rebeka päť minút, ako idiot, stepovala pred domom, čakajúc na jeho veličenstvo, kým sa mu uráči doraziť.
Bola som nervózna. Naliehal, aby som do piatich minút bola pred domom a on nikde. To by som sa ešte stihla aj osprchovať a urobiť lepší make-up.
Až po chvíli sa menšia branička od plotu,ohraničujucého areál ich domu, otvorila, a tak som ho po prvýkrát od príchodu mohla zazrieť. Jeho dokonalý outfity. Džínsy a k tomu čierne triko s potlačou nejakej hudobnej skupiny. Hnedé vlasy, ako vždy dokonale upravené. Kráčal ku mne a čas akoby v tom momente na chvíľu spomalil. Neskutočne mu to seklo.
„Uhm!" schválne si odkašľal, čím ma prebral z obzerania si jeho postavy.
„Už by si s tým obzeraním mohla prestať, vyletia ti oči." jemne sa zasmial čo spôsobilo, že jeho oči sa zmenili na malé linky.
Troška som sa začervenala, no spomenula som si na päťminútové stepovanie. Hneď som zmenila svoj mood.
„Kde si toľko bol? Čakala som ťa päť minút! Stepovala som tu ako idiot a čakala na teba! To som sa kľudne mohla ešte osprchovať!" cítila som, že moja tvár z toľkého rozčuľovania naberá ešte viac na červenej. Jiminovi to bolo pravdepodobne veľmi vtipné, keď vybuchol do smiechu. Rokfortský Express bol späť.
„Čo sa smeješ?! Je to tak!" nahnevane som odvetila a jemne ho udrela do pleca, takže sa zaň musel chytiť.
„Kam si to vlastne chcel ísť?" rázne som sa ho spýtala, aby som zmenila tému a seba zbavila hnevu.
„V centre otvorili novú zmrzlinu, tak mi napadlo, že ťa tam po tom tvojom slávnom príchode pozvem, ak by ti to samozrejme nevadilo." opäť sa usmial.
„No už poďme. Tú zmrzlinu by som si dala." úsmev som mu opätovala a naše kroky smerovali k autobusovej zastávke.
Celú cestu som mu rozprávala o zážitkoch z Európy. Bol skvelý poslucháč. Vždy pozorne počúval, aspoň čo som si ho počas môjho vždy dlhého rozprávania všimla. On mi zase vyrozprával ako idú jeho tréningy s partiou a podobne. Mala som neskutočnú chuť tam niekedy prísť a sledovať ako celé nacvičovanie prebieha.
Po dlhšej jazde autobusom sme sa konečne dostali do nákupného centra, kde sa mala nachádzať tá slávna zmrzlina. Čudovala so sa, že centrum o takejto hodine ešte nezatvárajú. S Jiminom sme stánok so zmrzlinou hľadali dalších tridsať minút. Bola až na úplnom kraji a my, ako rozpravajúca sa dvojica, sme prešli okolo nej nie raz.
So zmrzlinou v ruke sme sa ďalej prechádzali po centre. Musím uznať, že lepšiu zmrzlinu som ešte v živote nejedla. Kombinácia ananásu a čokolády bola úžasná.
„Môžem vyskúšať tvoju?" so psími očami som poprosila a pozrela na ruku, v ktorej držal tú svoju. Kombinácia višne a vanilky znela úžasne, a preto ma tak lákala.
„Ak chceš." nastavil zmrzlinu, aby som ju tak mohla ochutnať. Už som tú skvelú chuť vanilky a višne cítila na jazyku, no v tom urobil niečo, čo som mohla od neho čakať. Zmrzlina mi namiesto jazyka skončila na nose a brade.
