Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
~REBEKA'S POV~
„Posledné úpravy a je to." popri natáčaní mojich dlhých, gaštanovo-hnedých vlasov mi oznámila mama, na čo som musela opäť pretočiť očami. Už to povedala aj pred hodinou a stále nič.
Fakt, že o dvadsaťpäť minút sa ma ten slávny ples začať, ma postupne požieral a požieral a nervozita s narastajúcim časom len stúpala. Už mi vyše hodiny natáčala vlasy, ktoré už boli dávno natočené, no jej sa absolútne nezdali byť dostatočne perfektné. Svoje šaty, v krásnej kráľovsky-modrej farby som už mala na sebe oblečené a cítila som sa ako kráľovná. Všetko bolo tip-top až na moje vlasy, ktoré to všetko zdržovali.
„Mami, už je to perfektné. Nemusí to byť až tak precízne natočené." nervózne som odvrkla a klepala nohou. O dvadsaťpäť minút sa ples začína a ja ešte nie som ani na ceste.
„Veď dobre, už to bude." natočila posledný prameň a zafixovala ho lakom na vlasy. Toho laku som mala na vlasoch asi liter. Čudovala som sa, že neboli tvrdé ako kameň.
„No tak čo? Už je hotová?" do izby vbehla natešená Loren. Akonáhle ma uvidela, okamžite skamenela.
„Preboha!" na chvíľku sa odmlčala a prezerala si ma od hora dolu. Moje prvé pocity, keď som ju videla v takomto stave: je to všetko na hov..
„Si neskutočne nádherná." nadýchla sa a šla ma objať. Samozrejme som objatie s radosťou prijala, keďže mi bola ako druha mama a mala som ju neskutočne rada.
„Okej, poďme. Dole na teba už čaká Jimin. Je fakt na zožratie." jemne ma drgla do ramena a uchechtla sa.
S opätkami ako Kardashianka som sa vybrala po mramorovom schodisku, ktoré viedlo rovno do predsiene, kde už na mňa, chrbtom otočený a rukami vo vreckách čiernych nohavíc, čakal práve on. Akonáhle započul zvuk mojich klopkajúcich opätkov, otočil sa. Vidieť ho po prvýkrát v obleku bolo niečo úžasné. Pôsobil tak mužsky a omnoho atraktívnejšie ako v civile. Jeho pohľad onedlho spočinul na mojich šatách, ktoré si neskôr prezeral od hora dole a jemne si oblízol spodnú peru, čo u mňa vyvolalo divný pocit.
„Vyzeráš úžasne." po chvíli obzerania si mojej postavy v šatách konečne prehovoril a jemne si ma pritiahol k sebe. Automaticky sme sa na privítanie pobozkali.
CVAK
Obaja sme boli donútení sa otočiť za otravným zvukom, ktorý tak neskutočne milujem. Loren s mamou sa smiali od ucha k uchu a pozerali sa na displej telefónu, kde určite bola naša fotka, len prednedávnom odfotená.
„Krása." zasmiala sa Loren a opäť sa otočila na nás.
„Dobre mami už by ste mohli prestať, musíme už ísť." odfrkol Jimin, prepaľujúc naše mami pohľadom.
„No dobre, dobre choďte už lebo to nestihnete." pobavene povedala mama a šla otvoriť vchodové dvere.
„Ach tie časy, keď sme ešte boli mladé a užívali si život naplno, chodili po rôznych oslavách, párty a plesoch. Teraz len samá práca." povzdychla si Loren a svoj zrak uprela na hodiny zavesené na stene. Rozprávali sa akoby boli 60-ročne starenky, ktorých život už nemá ani ten najmenší zmysel. Pretočila som očami a ťahala Jimina von, pretože toto ich rozprávanie by bolo určite nadlho.
✯
Niekoľko minút po siedmej hodine večer, špičkový sivý Mercedes zaparkoval na školskom parkovisku hneď vedľa telocvične, z ktorej sa ozývala hlasná hudba celým areálom školy a pred telocvičňou postávali rozprávajúci sa žiaci v krásnych elegantných šatách a oblekoch, s drinkami v rukách. Bola som si istá, že to nie je alkohol, keďže sme na školskom podujatí a učiteľky sú ako jastraby. Oči vidia aj to, čo nemajú.
Jimin, ako správny gentleman, mi otvoril dvere od auta. Pomohol mi vystúpiť a následne naše kroky viedli do telocvične, kde sa to všetko malo konať.
Akonáhle sme vstúpili do telocvične, všetky oči presne v tej chvíli padli na nás. Bolo mi to dosť nepríjemné a trápne. V tej chvíli mi napadlo milión otázok typu: "Pre boha, čo sa deje? Mám niečo na tvári? Alebo mám niečo so šatami?" automaticky som si začala ohmatávať svoje šaty s každej strany, či je všetko v poriadku. Našťastie som žiadnu dieru ani nič podobne nenahmatala, takže som sa upokojila a viac sa pritisla k Jiminovi.
„Deje sa niečo?" pošepol mi do ucha.
„Nie, len všetci na nás zízajú." potichu som odpovedala a kráčala k nášmu obsadenému stolu.
„Na nás nie, ale na teba. Pretože si krásna." uškrnul sa a pobozkal ma do vlasov.
Až keď sme si sadli, žiaci sa vrátili k svojim nedokončeným konverzáciám a nás si nevšímali, čo mi dosť odľahlo. Až po chvíli som si všimla, ako krásne bola telocvičňa vyzdobená. Po stenách boli povešané rôzne vianočné ozdoby. Zo stropu sa týčili mohutné, sklenené hviezdy, ktoré krásne odrážali svetlo z lámp a farebných reflektorov pri DJovi. Na stoloch boli prestreté červeno-biele obrusy, ktoré krásne ladili k vianočnej výzdobe naokolo. V malých vázach po stredoch stoloch boli bielo-červené ľalie, ktoré aj napriek všetkým vôňam naokolo, rozvoniavali úžasne. A to najlepšie na koniec. Na kraji parketu za nachádzal obrovský vianočný stromček, ktorý sa týčil až po strop. Bol ozdobený žltými svetielkami a zlatými guľami, veľkými ako ľudská hlava. Zdobilo ho aj mnoho zlatých mašlí, nádherných ozdôb a na samom vrchu samozrejme nesmela chýbať obrovská, zlatá hviezda.
✯
Po chutnej, plesovej večeri v podobe nejakého kórejského jedla, čo som v živote nejedla, sa väčšina žiakov presunula na parket, kde sa to pomaly začalo rozbiehať.
„Hneď sa vrátim." zo sledovania tancujúcich žiakov ma vyrušil Jimin a jeho ruka na mojom ramene. Len som prikývla a ďalej sledovala tancujúcich žiakov.
Po chvíli ma znova vyrušil hlas veľmi známej osoby. No tento hlas nepatril Jiminovi ale niekomu inému. Niekomu, s kým som už nebola a nepočula ho naozaj dlho.
„Smiem prosiť?"
••••••••••• 🌸Hope u enjoyed this shiteu🌈 Luv ya all🧡 Mari🌸.
