¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
„Spím v strede."
Chrbtom opretá o zárubňu vchodových dverí stála osoba, ktorú som tu ani v tom najhoršom sne nečakala. Pozerala sa na nás ako na nejaké handry na školských záchodoch, ktoré už dávno nikto nevypral. Bola som dosť zaskočená. Na izbe sme mali byť len my dve s Jenn a nie tri s najväčšou školskou uhm, domyslite si. Teraz je aspoň jasné, prečo sa na recepcii tak neskutočne rozčuľovala. Však ani ja by som nechcela byť na izbe s dvoma .....veď vieme, z jej skupinky.
Obe sme tam stáli ako prikované, pozerajúc na ňu, či to naozaj myslí vážne. Bolo mi to dosť nepríjemné a hlavne trápne byť s ňou na jednej izbe.
Nie Rebeka, prišla sa pozrieť na svoje najlepšie priateľky.
„No čo sa na mňa pozeráte ako na Budhu, ani ja som tu nechcela byť s vami." arogantne si odfrkla a sadla si na strednú posteľ.
Zo svojho drahého kufra si začala vybaľovať svoje veci, ktoré si neskôr začala ukladať do skríň vedľa. S Jenn sme tam stále stáli a pozerali.
Toto nie je možné.
S nechápavým pohľadom som sa pozrela na Jenn, ktorá urobila to isté a na tvári jej pohrával nečitateľný výraz. Jenn priam neznáša ľudí ako sú Rose. Ľudí, ktorí si myslia, že im patrí celý svet. Už od škôlky jej robila napriek. Našťastie už nie je jej terčom šikany, pretože sa vie ubrániť.
„No budete tam ešte dlho stať a pozerať sa na mňa?" prevrátila očami, vchádzajúc do kúpeľne, kde si ku zrkadlu odložila drahú kozmetiku, o ktorej sa mne len mohlo snívať.
Akonáhle si Rose porozkladala všetko svoje oblečenie a ostatné somariny nepotrebné k životu, šla k svojej partií, takže na izbe sme znova boli len my dve. Po celý ten čas jej prítomnosti v izbe som sa hrabala v kufri. Nič som z neho nevytiahla, pretože som vedela, že by som bola hlavnou témou jej ohováracieho krúžku, a to mi naozaj k šťastiu nechýbalo.
„To nemyslia vážne, že ju k nám pridelili. Mali sme tu byť len my dve. Sľúbili nám to!" rozkrikovala sa Jenn, vyťahujúc svoje oblečenie z kufra agresívnou formou. Celý obsah jej kufra skončil na dlážke.
„Neboj, nejak to už zvládneme." ukľudňovala som ju a taktiež si začala vybaľovať veci, ktoré som si neskôr odložila do skrine.
Po pól hodine vybaľovania sme sa vybrali do jedálne, kde na nás čakal obed. Pri stole nás už čakal Jimin s partiou a ako zvyčajne sa zabávali na videách. Akonáhle sme si sadli za stôl, poobzerala som sa dookola. V rohu jedálne bola Rosé a jej skupinka, ktorých pohľad bol upriamený presne na mňa a Jenn. Pravdepodobne sme boli ich téma dňa. No a potom Jisung. Ako vždy sedel sám za stolom a hral sa s vidličkou.
Po celý ten čas čo ho poznám s nikým neprehovoril ani jedno slovo, iba so mnou. Sama neviem, prečo mi ho v tej chvíli prišlo tak neskutočne ľúto, keď som sa rozhodla si k nemu prisadnúť.
„Dnes budem sedieť s Jisungom, ospravedlňte ma." postavila som sa a šla k tomu hlupákovi naproti.
Čo to robím?
„Čo tu chceš?" spýtal sa s pohľadom zabodnutým na hrajúcu sa ruku s vidličkou.
„Ja?" prstom som si pichla do hrude. „Absolútne nič. Idem jesť." zasmiala som sa a ďalej sledovala výraz jeho tváre.
„Prečo si tu, už ťa omrzela tvoja patria?"
„Prečo by ma mala omrzieť? Na rozdiel od teba nesedím sama v kúte, hrajúc sa s vidličkou v ruke a mimochodom, chcela som si k tebe sadnúť pretože po celý čas čo ťa poznám, si sám. Ale ak ti to prekáža, idem späť." začala som chytať nervy. Nič si neváži. Absolútne nič. Postavila som sa na odchod, no vtom ma zastavil jeho súcitný hlas.
„Nie! Budem len rád." usmial sa a rukou naznačil, aby som si sadla späť naproti.
Po celý čas obedu sme sa spoznávali. Dozvedela som sa, že je to celkom milý chalan a nie je taký, za akého som ho doposiaľ považovala. Kamenná maska chránila jeho pravú tvár, ktorú nikomu neukázal. Ale zase nemôžem povedať, že v priebehu dvadsiatich minút sa z nás stali priatelia na doživotie. Po obede nám učiteľ oznámil, že si môžeme ísť pozrieť areál hotelu a pláž naokolo. Keďže s Jisungom sme mali začatú dobrú debatu, rozhodla som sa areál preskúmať práve s ním.
Areál bol naozaj veľký. Poobzerali sme si úplne všetko. Drevené prístrešky, koktail bary, bazény a neskôr sme sa vybrali na pláž. Piesok bol tak mäkký, že som si musela vyzuť topánky. Voda bola príjemne teplá. Už som sa nevedela dočkať, kedy sa konečne budem môcť ponoriť celá do mora.
„Pozri! Rak!" skríkla som, utekajúc za malým rakom, ktorý okamžite ako ma uvidel, sa vybral do mora. Našťastie som ho chytila a opatrne vložila do dlaní. Hladila som ho ako malé šteniatko a usmievala sa od ucha k uchu.
„Fuj, ako to môžeš mať v ruke. Je to nechutné." vypľazil jazyk a začal vydávať zvuk grcania, na čo som sa musela hlasne zasmiať.
„Vyzeráš krajšie, keď sa smeješ." povedal, hľadiac sa na moju opálenú tvár.
Pozrela som sa na neho s výrazom, -Boy, Are u fuc*ing kidding me?- Jisung mi práve povedal kompliment? Počula som dobre? Chalan, s ktorým sa od začiatku pobytu v Kórei len a len hádam.
Bože, čím som si to zaslúžila?
„Heh, robíš si srandu, čo? Ale musím uznať, že celkom fajn vtip." zasmiala som sa, ďalej skúmajúc malého raka v mojich dlaniach.
„Nie nerobím. Vieš, vždy keď si pri mne buď je to len zákerný úsmev, vážny výraz alebo si nasratá." poškriabal sa na zátylku a zapozeral sa na ďaleké more pred nami.
„Tak to som teda vôbec nečakala, že by sa z teba vykľul taký gentleman, ktorý podáva komplimenty." usmiala som sa a ďalej pozerala na raka.
•••••• 🌸Hope u like it🖤🦋 Niekto sa nám tu trošku zblížil, nemyslite? Mari🌸.
