Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Keďže hodiny pomaly odbíjali 16:00, do ruky som rýchlo pochytila malý ruksak, v ktorom som mala všetky potrebné veci a utekala dole schodmi k vchodu, kde na mňa čakali moje jediné topánky. Hodila som na seba čiernu rifľovú bundu, pretože jarné večery sú vždy a všade studené, a ešte raz sa pozrela do zrkadla pri vchodových dverách, pretože som naozaj nechcela vyzerať ako bezďák, ktorý po prvýkrát ide do veľkomesta.
Našťastie naši ešte neboli doma, a tak som sa vyhla miliónom otázkam typu: Kde ideš? S kým ideš? Čo ak sa Ti niečo stane?
Na stole v kuchyni som nechala malý lístok s odkazom, aby po mojom návrate nebol, ako to nazvať, sajrajt od rodičov. Nemala som rada, keď sa o mňa bezdôvodne strachovali, aj keď mali na to plné právo.
Bolo presne 16:05 a Rebeka, ako inač, opäť meškala. Čakajúc na ulici pred domom som sa z jednej strany ulice na tú druhú pozrela aj na čas. Problém bol v tom, že Jimina som nemohla nikde zazrieť. Bála som sa, že zabudol.
O niekoľko minút neskôr som ho však konečne mohla zazrieť, vychádzajúc z jeho veľkého dvora oproti. Musela som uznať, že jeho outfit bol dokonale zladený s tým mojim. Biele tričko s čiernymi nápismi a čiernymi roztrhanými nohavicami. Naozaj mu to seklo.
„Rada ťa opäť vidím." rifľovú bundu som si lepšie napravila.
„To isté aj ja." na tvári sa mu vyčaril mierny úsmev, na ktorý som si počas tých dní s nim zvykla. „Okej, okej kde by si chcela ísť?" prešiel k téme. Musela som sa zasmiať. Akoby som bola rodená Kórejčanka a vedela, kde sa čo nachádza.
„Tak to je naozaj dobrá otázka. Ty si domáci, tak ma zober na miesto hodné môjho kochania. Buď dobrým sprievodcom." podotkla som, tľapkajúc ho po pleci.
„Ako si želáte, mladá dáma." poklonil sa ako nejaký poslíček kráľovnej, na čo som sa musela trocha zasmiať.
Milý chlapec.
Keďže naše bydlisko sa nachádzalo na kraji mesta, kvôli veľkej vzdialenosti našej destinácie sme museli ísť autobusom do centra. Cestou v autobuse sa nič extra nedialo. Až na to, keď do autobusu nastúpili dve dámy, ktoré mohli mať okolo štyridsaťpäť rokov. Autobus bol celkom preplnený a keďže my dvaja s Jiminom sme boli ako jediní mladí, tie dámy sa vybrali práve k nám, aby sme ich pustili si sadnúť. Keďže s Jiminom sme sa celú dobu cesty rozprávali, ani sme nezaregistrovali, že sa na nás tie dámy pozerajú, čakajúc, pokiaľ im uvoľníme miesta.
„Prosím vás, nepustili by ste nás sadnúť? Vy by ste mohli kľudne aj stáť, keďže ste mladší a zo slušnosti sa to patrí." arogantne si založila ruky do kríža, na čo sme sa obaja na seba pozreli.
