DESPERATE

28. Zimný ples (1/2)

-Charlie-

Veci sa pomaly dávali do poriadku. Dylan do školy nechodil a nikto ma viac neotravoval. Zdalo sa, že ľudia si na mňa prestali dovoľovať, po celej tej scéne pred školou.

Nie že by na to mali vôbec príležitosť... Odrazu som mal okolo seba toľko ľudí, ako nikdy pred tým. Ak to nebol Steven, bavil som sa s Ryanom a ak to nebol ani on, trávil som čas s dievčatami. Hoci som sa o tom s Rachel priamo nerozprával, mal som pocit, že sa veci medzi nami urovnali.

A tak jedinou vecou na mojom rozume ostal zimný ples, na ktorý som sa nemohol vôbec dočkať. Len čo som si opäť prehral v mysli Stevnove slová, moje srdce sa rozbúchalo a ja som sa široko usmial.

Roztápal som sa nad spomienkou na jeho pozvanie. Nemohlo to byť lepšie. Nič by neprekonalo ten prekrásny červený kvietok. Hoci bol trochu zničený, v mojich očiach bol dokonalý. Mal som pocit, že sa karafiáty stali mojou obľúbenou kvetinou.

Nad tou myšlienkou som sa znovu pousmial, než som zbadal mamin zvedavý, veselý pohľad.

„Nad čím sa tak usmievaš?" Spýtala sa pobavene počas obeda.

V kuchyni panovalo doposiaľ príjemné ticho. Zdalo sa, že rodičia boli v posledných dňoch omnoho pokojnejší, čo robilo aj mňa samého štastnejším.

„Nad ničím." Zahovoril som s červenými lícami a zameral sa na jedlo na tanieri. Až teraz som si uvedomil, ako som sa musel po celý čas trápne tváriť. Našťastie na to mamka nič viac nepovedala. Namiesto toho po chvíli nadhodila:

„Videla som v škole vyvesené plagáty na ples. Chystáš sa ísť?"

Zoširoka som sa usmial a radostne prikývol, spomenúc si opäť na skutočnosť, že ma Steven pozval. Nemohol som tomu uveriť...idem na ples so Stevnom. Ah, tak veľmi som si vždy prial ísť s ním na ples. Nebol to všetko len sen? V tom prípade som dúfal, že nasledujúce tri dni ubehnú čo najrýchlejšie, aby som sa dočkal plesu skôr, ako sa zo sna prebudím.

„S kým?" Zapojil sa do rozhovoru ľahostajným hlasom ocko. Tváril sa, akoby ho to príliš nezaujímalo, no jeho napäté ramená naznačovali opak.

Zamračil som sa. Chodil som predsa so Stevnom, tak s kým iným by som tam išiel? Jedine, že by ma bol pozval niekto iný a to sa veru skutočne ešte nestalo. Predsa len, bolo to úplne po prvé, čo ma niekto pozval na ples.

„So Stevnom." Odvetil som, nedokážuc zakryť svoj široký úsmev. Mal som chuť kričať od radosti.

Moje nadšenie však mierne opadlo, keď ma mamka nespokojným hlasom napomenula:

„Charlie."

„Čo je?" Vyhŕkol som zľahka nechápavo.

„Nemôžeš tam ísť s niekým iným?" Spýtala sa s tichým povzdychom, na čo som sa zamračil. Pozrel som na ocka a všimol si podobnú nespokojnosť i v jeho tvári. Pochopil som, že sa im nepáčilo, že som išiel na ples so Stevnom a okamžite sa na stoličke napäto vystrel.

Myslel som si, že sa ich názor po posledných udalostiach v škole zmenil. Zrejme som bol ale príliš naivný.

„Steven je predsa môj priateľ." Vysvetlil som dôrazne a jasne. Naozaj nedávalo zmysel, aby som Stevnovo pozvanie neprijal, či dokonca išiel s niekým iným.

„Charlie." Napomenul ma tentoraz otec. V očiach mu vládol jasný hnev.

Začínal som tušiť, že sa opäť schyľovalo k hádke. Ostatne, ako vždy, keď do rozhovoru padlo Stevnovo meno. Skôr než som ale podľahol vlastnému hnevu, chopila sa slova mamka, snažiac sa veci rýchlo zachrániť.