DESPERATE

3. Roztrieštené sklo

-Charlie-

Pohľad som nedokázal odtrhnúť od nádherných krajkovaných šiat broskyňovej farby, v ktorých som sa už niekoľko minút len s úsmevom na tvári krútil pred zrkadlom.

Krátky letný strih pôsobil tak odľahčujúco a spolu s roztomilou mašľou na chrbte, dotvárali už tak dokonalým šatám tú najkrajšiu podobizeň.

Opäť som sa veselo zatočil, keď som sa pohľadom náhle zasekol na svojom stehne a zamrzol v pohybe. Ucítil som ako môj úsmev zľahka opadol a z úst vypustil krátky povzdych nad menšou nepeknou modrinou, ktorú som si doposiaľ nevšimol.

Automaticky som siahol po make-upe položenom na svojom nočnom stolíku a pomaly nepeknú podliatinu zakryl.

Zvláštne. Zdalo sa mi, že som prekryl všetky.

Pre istotu som opäť skontroloval celé svoje telo, poriadne sa uistiac, že make-up spĺňal svoje účely a na tvári vyčaroval svoj predošlý, široký úsmev.

Izbou sa rozoznelo jemné zaklopanie na dvere, na čo som prekvapene make-up zahodil do šuplíka a o sekundu na to už s úsmevom čelil svojej mamke vo dverách.

„Ah, hovorila som, že v nich budeš vyzerať úžasne. Pasujú ti dokonalo." Povedala s dojatým úsmevom na perách, než podišla bližšie a celého ma dookola obišla, nadšene si ma premeriavajúc.

Kútikom oka som nervózne zablúdil k zrkadlu a skontroloval svoje bledé nohy, prekryté hrubou vrstvou líčidiel, než som si v duchu úľavne vydýchol a venoval pozornosť opäť mamke, ktorá sa nevedela vynadívať.

„Sú prekrásne, mami. Ďakujem, že si mi ich kúpila." Hlesol som s nadšeným úsmevom a dúfal, že sa budú rovnako páčiť aj Stevnovi.

Sledoval som, ako si prameň svojich dlhých hnedých vlasov zastrčila za ucho a s úprimným úsmevom na tvári, ktorý ma tak veľmi upokojoval, uhladila moje učesané vlásky.

„Pripravený na ten test?" spýtala sa s povzbudivým úsmevom, „videla som, ako si sa na to veľmi učil. Som si istá, že ti to vyjde."

„Snáď. Je to veľká časť známky." Povzdychol som si, v duchu si vybaviac všetky tie večery strávené nad učebnicami.

Siahol som po batôžteku položenom pri posteli a len pri pomyslení na Stevna, ktorého už onedlho uvidím v škole, som veselo zahlásil: „Mal by som už ísť."

Spoločne sme odišli z mojej izby a zišli točité schody na prízemie, kde som už zahliadol ocka pripravujúceho sa do roboty.

„Oci! Pozri aké šaty mi mamka kúpila." Zahlásil som veselo a sledoval ako sa ku mne prekvapene otočil. S vážnym výrazom si ma pomaly celého premeral, než pohľad v jeho očiach zmäkol a z jeho tváre sa náhle vyparili predošlé vrásky.

„Krásne." Hlesol s letmým úsmevom a hravo rozstrapatil moje precízne učesané vlásky.

„Ah nerob!" Zasmial som sa, rýchlo sa uhnúc z jeho dosahu a obom venoval na líce pusu, než som sa vybral do predsiene.

„Veľa šťastia." Popriala mi opäť mamka povzbudivo, na čo som sa široko usmial a odhodlane sa vydal preč.

...

V tichosti sediac v lavici, som si dookola opakoval všetky svoje poznámky a snažil sa nevnímať hluk v triede.

V momente, keď sa triedou rozoznel zvonček, mojím telom sa prehnala vlna nervozity a ja som okamžite začal listovať v zošite, snažiac sa zapamätať si každú drobnosť, ktorú som už o chvíľu mohol mať v teste.