DESPERATE

10. Minulosť

-Charlie-

„WAAAAAAAAAAH!!!!!"

Vykríkol som a prudko sa zaprel do Stevnovho brucha, až od bolesti nahlas vyhekol. Rýchlosťou blesku som sa od neho odstrčil a odplazil sa na druhý koniec izby.

„Prepáčprepáčprepáč!!!!" Chrlil som zo seba stále v šoku, prstami si až bolestivo prekrývajúc svoje zavreté oči.

Moje líca pohltila červeň ako nikdy pred tým a moje srdce išlo skutočne vyskočiť z hrude.

„To si nikdy nevidel mužské telo, či čo?" Ozvalo sa mierne podráždene. Pomaly som roztvoril svoje prsty a opatrne otvoril oči, zistiac, že si Steven stihol naspäť obtočiť osušku okolo pása.

Sťažka som vydýchol, rukou sa držiac na mieste srdca a postupne sa pokúšal upokojiť, na čo Steven s nechápavým pohľadom otrávene poznamenal:

„Máš predsa medzi nohami to isté, tak nepreháňaj."

Nad jeho slovami som len potichu zahanbene zamrnčal, než som sa postavil naspäť na nohy a pohľadom sa snažil úplne vyhnúť jeho tvári.

Nepríjemné ticho prerušilo zbesilé klopanie na dvere.

„Hej! Je tam všetko v poriadku?" Zvolal učiteľkin hlas naplnený strachom.

„Choď otvoriť." Hlesol Steven bez záujmu a vydal sa k svojmu kufru, zrejme s úmyslom obliecť sa.

Zhlboka som sa nadýchol, snažiac sa dostať svoje srdce opäť pod kontrolu a prešiel k vchodovým dverám.

„Čo sa stalo? Si v poriadku??" Vychrlila na mňa učiteľka s obavami v očiach, len čo som dvere otvoril.

Stále som však nedokázal nájsť akékoľvek slová, a tak som len v tichosti prikývol, snažiac sa pôsobiť čo najviac vyrovnane.

„Si si istý? Čo sa tu stalo? Prečo si kričal?" Vyzvedala ďalej, celého si ma prezerajúc, očividne nepresvedčená mojím výrazom tváre.

V mojej mysli sa automaticky zjavil obraz z predchádzajúcich sekúnd a moje líca nabrali opäť žiarivý odtieň červene.

„Si v poriadku?" Zdesila sa okamžite.

Zúrivo som prikývol a na tvári sa pokúsil vyčarovať neutrálny výraz.

„L-len tu začalo niečo lietať, t-tak som sa zľakol." Vysvetlil som napokon zľahka roztrasene.

„Ahh," prikývla chápavo, „pre pána, vystrašil si ma."

„Mám zavolať niekoho z recepcie, aby sa na to pozrel?" Spýtala sa po chvíli.

„N-nie, to je v poriadku. Asi to už odletelo." Zahlásil som bez premýšľania, hoci som si tým nebol veľmi istý. Na mysli som však mal len to, aby odtiaľ čo najskôr odišla a ja som si mohol konečne vydýchnuť.

„Tak fajn. Mimo to, za chvíľu odchádzame na túru, tak sa bež pripraviť." Oznámila už celkom pokojne, na čo sa zo spálne ozvalo otrávené zamručanie.

„Ty tiež Steven!" Zvolala tak, aby to počul.

„Kam ideme?" Spýtal som sa zľahka prekvapene. Myslel som, že keď sme len teraz prišli, budeme mať aspoň chvíľku voľna.

„Prejsť sa po okolitej prírode. Je to tu veľmi pekné." Usmiala sa veselo, než sa jej pohľad uprel na niečo za mnou a viditeľne zvážnel.

Zmätene som sa stočil do strany a zbadal Stevna, našťastie už oblečeného, ako sa opiera o rám dverí predsiene a otrávene zazerá na učiteľku.