DESPERATE

12. Little Space

-Steven-

Nepohodlne som sa zamrvil a zatúžil pretrieť si svoje rozospaté oči. Mojej stuhnutej ruke niečo v pohybe bránilo, a tak som stočil hlavu do strany a oči pomaly roztvoril, zahľadiac sa do Charlieho spiacej tváre.

Mojím telom prešiel okamžitý šok. Prudko som od seba Charlieho odstrčil, až s buchotom spadol na zem a zdesene som sa premiestnil na opačnú stranu postele.

Včerajšie udalosti náhle naplnili moju myseľ a ja som sa zhrozene snažil pochopiť, čo som to vôbec urobil.

Pohľadom som skĺzol k Charliemu na zemi a neisto pozoroval, ako si so slzami v očiach šúcha udretú hlavu. Skôr, než som stihol čokoľvek povedať, miestnosť naplnili tiché vzlyky.

Prekvapene som sa zarazil. Nervózne som podišiel naspäť na druhú stranu postele a beznádejne sa naňho zahľadel, netušiac čo robiť. Nemohlo to predsa tak bolieť...

„N-no ták, neplač." Povedal som neisto a sledoval, ako si zovretými päsťami prekrýva oči. Jeho plač len zosilnel a ja som vyľakane pozoroval slzy stekajúce po jeho lícach.

„No ták." Prekvapene som zišiel z postele a kľakol si pred neho, netušiac ako ho upokojiť.

„Charlie." Vyslovil som pevným hlasom jeho meno, na čo sa mykol a svoj uslzený pohľad uprel konečne na mňa.

Len čo ma zbadal, v jeho očiach sa mihla radosť, ktorá ma zmiatla ešte viac ako predošlé slzy. Z ničoho nič sa na mňa veselo zavesil, ruky obtočiac okolo môjho krku a ja som na mieste zamrzol.

Prekvapene som ho od seba opäť prudko odstrčil a chvatne sa postavil, až som sa zatackal. Nechápavo som sledoval ako ma pozoruje svojimi uplakanými očami, z ktorých sa po chvíli spustili ďalšie slzy. Miestnosť naplnil opäť plač a ja som šokom stuhol.

Čo to s ním je? Muselo mu prepnúť...

Bez kúsku hanby sedel na koberci a nahlas vyplakával. Prečo vôbec plakal? Pretože sa udrel? Prečo sa teda smial? Prečo sa opäť rozplakal? Prečo...

Vystrašene som ho pozoroval a snažil sa prísť na to, či by som nemal zavolať odbornú pomoc. Bol úplne mimo. Dokonca ešte viac ako za normálnych okolností.

Uplakanými očami sa rozhliadal po izbe, keď sa náhle skúmavo zahľadel na stolík pod oknom a viditeľne spozornel. Zmätene som pozrel rovnakým smerom a svoj nechápavý pohľad uprel na jeho dózičku, ktorá tam spočívala už od nášho príchodu.

Charlieho oči sa odrazu rozžiarili a s menším úsmevom sa konečne postavil na nohy. Veselo podišiel k svojej dóze a šťastne sa usmial, než si do úst vložil sušienku. Izbou sa okamžite rozniesol detský smiech, akoby ešte pred dvoma minútami nebol vôbec plakal.

A ja som sa v momente uistil v tom, že mu skutočne preplo. Buď to, alebo preplo mne. Čo do pekla...

S pootvorenými ústami som ho pozoroval, než som čo najtichšie prešiel k nočnému stolíku a opatrne z neho zobral svoj telefón, snažiac sa na seba nijak neupozorniť.

Nechcel som si to priznať...no bol som celkom vystrašený.

Pomaly som prešiel do kúpeľne, kde som sa zavrel a v kontaktoch začal okamžite hľadať Ryana. Mobil som rýchlo priložil k uchu a zubami drvil svoj necht na palci, dúfajúc, že to zdvihne.

Ani som poriadne nevedel, čo od neho vlastne očakávam. Jednoducho ma ako prvý napadol práve on. Predsa len sa s Charliem kamarátil, musel ho trochu poznať. A keďže sa kamarátil aj so mnou, musel mi i pomôcť.