DESPERATE

23. Sen

Papiere odložila naspäť do šuplíka a vybrala sa preč zo svojej pracovne. Z obývacej izby na prízemí započula manželov hlas a domyslela si, že s niekým telefonuje. Z vážneho tónu usúdila, že sa jednalo o pracovnú záležitosť.

Hoci sa neskôr musela so svojím mužom porozprávať o nepríjemnej situácii, ktorú si dnes v ich firme povšimla, nechcela ho rušiť. Rozhodla sa teda, že pôjde zatiaľ niečo poupratovať, aby rozptýlila svoju myseľ a niečím sa zamestnala.

Napadlo ju skontrolovať synovu izbu. Už tam dlhšie nebola a chcela zistiť, či tam nemá neporiadok. Prípadne špinavé šatstvo vhodné na pranie alebo možno nejaké obaly od jedla.

Podišla k dverám na úplnom začiatku chodby a v tichosti nakukla dnu, hoci vedela, že vo vnútri nikto nebude. Charlie bol totiž ešte v škole. Každú chvíľu mal ale končiť, čo ju tešilo.

Očami preskúmala podlahu a uvidela, že jej predošlé obavy boli oprávnené. Pred skriňou, na zemi i po posteli bolo rozhádzané samé oblečenie. Musela nad svojím synom len jemne pokrútiť hlavou. Nechápala, ako dokáže pri obliekaní narobiť toľko neporiadku. Bol ešte vyberavejší, než ona sama. Najmä ak sa to týkalo módy. Ale čo na to povedať... Jej syn bol jednoducho výnimočný.

Vstúpila dovnútra a pustila sa teda rovno do skladania oblečenia. Trvalo jej dobrú chvíľu, než všetky veci zrovnala a uložila naspäť do skrine. Niežeby chcela svojho syna príliš rozmaznávať, ale na ten neporiadok sa nedalo pozerať. Okrem toho, chcela mu trochu pomôcť. Vedela, že sa usilovne učí. Dokonca si zohnal aj doučovanie.

Myšlienka na Charlieho dodatočné štúdium z matematiky ju donútilo jemne sa zamračiť. Pravdupovediac, z chlapca, ktorý Charlieho doučoval, veľmi dobrý pocit nemala. Videla ho síce iba raz, no aj to jedno stretnutie v nej zanechalo akýsi nepokoj.

Netušila, ako sa jej syn dal s takým chlapcom do reči. Jeho spolužiak, Steven - ako vtedy zistila, nevyzeral práve ako najvzornejší žiak, nie to ešte vhodný adept na doučovateľa matematiky. Len pri pomyslení na tie tmavé, červené vlasy a obrovské tetovanie ju nepatrne striaslo.

Snažila si s tým ale nerobiť starosti. Jej syn by jej predsa povedal, ak by sa niečo dialo. Sama sa ho na to neraz pýtala a odvetil, že všetko bolo v poriadku. Nechcela sa mu do toho príliš pliesť, preto, keď bol jej syn takto spokojný, nenamietala.

S myšlienkou na Charlieho štúdium sa zahľadela aj na jeho pracovný stôl. Opäť pokrútila hlavou a zľahka si povzdychla. Na stole bola kopa papierov, ceruziek i farbičiek, porozhadzované učebnice a samozrejme, ako inak, obaly od cukríkov. Bola si istá, že v takomto prostredí, sa učiť nedalo.

Vybrala sa teda k stolu a prázdne obaly pohádzala rovno do koša. Nad papiermi s príkladmi sa pousmiala a zarovnala ich pekne na jednu kôpku. Písacie potreby uložila naspäť do stojana a učebnice poskladala taktiež na kopu, chystajúc sa ich odložiť do šuplíka v stolíku.

Otvorila hneď ten prvý, v ktorom boli, ako predpokladala, ďalšie zošity a učebnice. Skôr než však mohla veci zložiť z rúk, zarazila sa.

Ostala nemo hľadieť na zošity pred sebou.

Ruky sa jej roztriasli, a tak učebnice položila rýchlo naspäť na stôl. Dlaňou si prikryla ústa a roztrasenými prstami po chvíli vytiahla jeden z poskŕčaných zošitov.

V prvom momente jej napadlo, že si na nich len jej syn nedával pozor a poskŕčali sa mu v taške, no to by nevysvetľovalo, prečo boli také počarbané. Boli jednoducho v hroznom stave. Akoby ich niekto naschvál zničil.

Očami behala po všetkých tých čmáraniciach a nahlas zalapala po dychu, len čo v chaose čiar rozoznala slová. A v slovách... nadávky. V zmesi čarbaníc zbadala nechutné kresby, ktoré sa rovnali ohavnosti niektorých výrazov.