DESPERATE

13. Návrat do školy

-Charlie-

Unavene som ležal na posteli a nečinne hľadel do stropu. Ruky som mal rozprestreté po oboch stranách hlavy a ústa naprázdno pootvorené.

Jediné svetlo v izbe tvorila malá lampička na nočnom stolíku. Moje telo bolo však príliš strnulé na to, aby som sa načiahol a svetlo vypol.

Bol som tak veľmi unavený. No nevedel som vôbec zaspať. Hodiny nad dverami mi neustále ukazovali, ako neskoro už bolo. A hoci sa moje oči každých desať sekúnd zatvárali, môj mozog fungoval naplno.

Po dvoch mesiacoch prázdnin ma čakala opäť škola. Bol som nervózny. A dôvodom mojej nervozity nebola nutne predstava učenia sa.

Delilo ma iba pár hodín od stretnutia Stevna. A to bola skutočnosť, s ktorou som sa nedokázal vysporiadať. Netušil som totiž, ako sa cítiť...

Ešte pred pár dňami som sa pokúšal dostať ho z hlavy. Po toľkých hnusných slovách, ktoré mi denne vhadzoval do tváre ma celá hruď ťažila zármutkom. No potom som sa ocitol na opekačke u Amy. Napriek tomu, že na mňa Steven opäť kričal, bolo to...iné.

Pomohol mi, keď som sa popálil. Dokonca ma zachránil, pred Rachelinou ponižujúcou otázkou. Nevedel som prečo to urobila, prečo sa ma niečo také pred všetkými spýtala... no možno o tom tá hra skutočne bola. Kladnúť ostatným nepríjemné otázky. Naozaj som netušil.

Jediné, v čom som si bol istý, bola skutočnosť, že Steven sa v ten deň správal inak. A ak som si to naozaj len nenamýšľal, odvážil by som sa dokonca i prehlásiť, že bol na mňa...milý.

Teda až do momentu, keď vtrhol do Amynej izby, v ktorej som sa prezliekal.

Moje líca okamžite vzplanuli a ja som sa prudko pretočil na brucho, zahanbene zaboriac tvár do vankúša. V ušiach som počul, ako rýchlo mi bilo srdce len nad tou spomienkou. Bože...nič nevidel, však? Prosím...

Ach, prečo len ma tak veľmi miatol? Chvíľu na mňa nahnevane kričí a zazerá a potom mi strká popálený prst pod vodu, akoby išlo o život.

Ostýchavo som si zakusol do pery a stočil tvár do strany. Čo som mal robiť? Čo som si mal myslieť? Ničomu som nerozumel.

Aj keď som sa snažil Stevna vytesniť z hlavy, nakoniec som vždy skončil len pri ňom. Nedokázal som naňho nemyslieť. A presne tak, som sa dostal do tohto štádia nekonečného a únavného bdenia.

Strhane som si povzdychol a pohľadom zablúdil po izbe. Knihy na spodnej poličke skrinky zaujali moju pozornosť o niečo dlhšie, ako zvyšok vecí v miestnosti. Spomenul som si na návštevu u Stevna. Mal ich v izbe naozaj mnoho, z čoho som ľahko usúdil, že čítal rád.

Z toho, čo som si pamätal, Stevnovu knižnicu tvorila zväčša scifi literatúra. Pochyboval som, že niečo z toho sa čo i len obtieralo o romantiku, ktorú som mal v policiach ja. Nie že by som čítal často. Avšak prečítať si raz začas romantický príbeh, bolo pekné uvoľnenie. Hoci ma väčšinou priviedol len k smútku a beznádeji...

Hlavná hrdinka skončí vždy s hlavným hrdinom. A ja... Ja skončím sám.

Smutne som zakňučal a zničene sa zachumelil do paplónu. Moja hruď oťažela pocitom bezmocnosti. Kiežby mi Steven dal aspoň jednu šancu...

Prial som si, aby sa naše osudy niekde na konci spájali, ako osudy hlavných hrdinov v knihách.

So smútkom v unavenej mysli som sa napokon po niekoľkých minútach oddal nepokojnému spánku.

-Steven-

Prvý septembrový deň sprevádzalo príjemné teplo.

Bolo osem hodín ráno, keď som dorazil do areálu školy a zahľadel sa na ľudí okolo seba. Či už to boli staré a známe tváre, alebo nové a čerstvé, nevenoval som im svoju pozornosť pridlho. Rýchlo som totiž zbadal Ryana i s chalanmi na obvyklom mieste, na rohu budovy.