DESPERATE

❊ Návšteva

Vidličkou som sa prehraboval v šaláte na tanieri a svoj pohľad upieral do prázdna. Cítil som sa akosi otupene. Akoby bola moja myseľ úplne prázdna, no zároveň pohltená množstvom bezvýznamných myšlienok. Všetko bolo tak...zbytočné.

Pred očami sa mi neustále prehrávala situácia z predvčerajšieho dňa. V ušiach som počul tie isté slová...Tak kruté...ale pravdivé. A predovšetkým...Stevnove.

Moja hruď sa stiahla pri pomyslení na zlosť v jeho očiach.

Ak by to bol povedal ktokoľvek iný, mohol som to jednoducho ignorovať. Už by som na to bol i zabudol. Ale...ak išlo o Stevna...

„Charlie." Ozval sa strohý hlas od vedľa, až som sa mykol a prekvapene pozrel na mamku.

„Pýtala som sa, či si v poriadku." Povedala s obavami v očiach a neisto si ma prezerala.

Uvedomil som si, že som od začiatku obeda nič nepovedal a konečne sa oslobodil z akéhosi zadumania. Rýchlo som prikývol a do úst vložil prvé sústo, tváriac sa, že o nič nejde.

„Nad čím premýšľaš?" Vyzvedal tentokrát otec z druhej strany stola.

„Alebo možno nad kým?" Opravil sa s huncútskym úsmevom, na čo som sa zľahka zakuckal.

„N-nie, nad ničím." Zakoktal som sa a venoval plnú pozornosť svojmu tanieru, akoby to bola ta najzaujímavejšia vec v celej miestnosti.

„Nad Ryanom?" Šepla mamka a ja som sa prudko vystrel.

„Čože? Nie!" Vyšlo zo mňa bez premýšľania zľahka pobúrene.

Nad mojou reakciou sa obaja zasmiali, než mamka veselo poznamenala:

„Ale no ták, zdal sa byť milý."

„Dúfam, že si sa mu poďakoval za to, že ťa doviezol domov." Povedal vážne otec, no v očiach mu žiarili šibalské iskry, ktoré ma len viac miatli.

Strápene som zaskučal a schoval si tvár do dlaní. Od kedy ma Ryan priviezol v ten večer domov, neodpustili si svoje podpichovanie. Len pri spomienke na celú tú situáciu, som si musel zaboriť tvár ešte viac do rúk.

„Kde máš kľúče?" Spýtal sa ma Ryan, na čo som len nemo vytiahol zväzok kľúčov z vrecka.

Od kedy stihli moje slzy zaschnúť, nezmohol som sa na veľa slov. Vo vnútri som však bol Ryanovi skutočne vďačný, že ma nenechal samého a odprevadil ma domov.

Kľúče mi zobral z rúk a odomkol vchodové dvere. Len čo sme vstúpili dnu, chodbou sa rozniesol hlasný krik:

„Charlie, kde si pre Boha bol?!"

Pozrel som do mamkinej vydesenej tváre a následne na hodiny v predsieni, ktoré práve odbili pol noc. Sťažka som prehltol a uvedomil si, že som rodičom nedal vôbec vedieť, kam idem. Keď som odchádzal, boli ešte v práci, no žiaden odkaz ani správu som nezanechal. Nie... v tej chvíli som bol príliš posadnutý myšlienkami na...na Stevna.

„Už sa vrátil?" Vyšiel z kuchyne ustráchaný otec a pribehol k nám.

Pri predstave, aký strach museli obaja mať, zo mňa ľútostivo vypadlo:

„P-prepáčte."

„Čo ťa to napadlo ísť tak neskoro von? Kde si vôbec bol??" Pýtala sa ustarostene mamka.

„Čo to máš na sebe? Prečo si išiel takto oblečený? A ešte tak neskoro večer!" Hneval sa otec.

Obaja mali právo hnevať sa. Skutočnosť, že som im k tomu dal dôvod, ma však naozaj bolela. Na moment som sklopil pohľad k zemi, neznesúc to napätie. Nevedel som, čo povedať... ako sa ospravedlniť...