DESPERATE

27. Karafiát

-Pred dvoma týždňami-

-Steven-

Čítal som si knihy, prezeral sociálne siete, čakal na Charlieho telefonáty a chvíľami len hypnotizoval hodiny na stene. Snažil som sa robiť všetko preto, aby som sa vyhol vlastným obavám, ktoré ma prenasledovali vo dne i v noci.

Myšlienky na Charlieho ma znepokojovali. Netušil som, čím doma prechádzal, hoci sa tváril byť po telefóne v poriadku. Taktiež ma znervózňoval Dylan. Bolo mi jasné, že to nebol koniec. Bál som sa, ako ďaleko sa chystal zájsť. Okrem toho, tu bolo stále aj napätie medzi mnou a chalanmi. Od poslednej návštevy ma nekontaktovali a ja som prepadal hlúpemu strachu z toho, čo si teraz mysleli.

A aby toho nebolo málo, stále som nevyriešil problémy s mamou. Chodila za mnou často, no naše rozhovory boli plytké a ja som sa bál zájsť ďalej... spýtať sa jej, ako veľmi sa hnevá, čo mám urobiť, ako to napraviť?... Bola na to vôbec odpoveď?

Z nemocničného lôžka sa toho bohužiaľ veľa vyriešiť nedalo. Dennodenne som tak prepadal vlastným strachom a chvíľami i nude, hoci som bol v nemocnici ešte iba týždeň.

Práve preto, keď sa v piatok poobede roztvorili dvere izby, odhaliac známu tvár, pocítil som nádej. Dúfal som, že sa aspoň niečo touto nečakanou návštevou vyrieši.

Ericov príchod ma síce okamžite nadchol, no takisto riadne znervóznil. Nebol som si istý, ako po našom poslednom rozhovore zareagovať. Ostal som preto v tichosti sedieť na mieste a odložil na bok svoju rozčítanú knihu.

Obozretne som ho skúmal, zatiaľ čo v tichosti vstúpil do izby. Krátko sa na mňa zahľadel, než pohľad odvrátil a posadil sa na stoličku.

Zdalo sa, že mi nechcel čeliť. Nevyzeral ani veľmi nadšene. Skôr naopak.

Zamračil som sa, keď nič nehovoril a napokon som sa donútil k slovám, ako prvý.

„Prečo si prišiel?" Spýtal som sa. Nechcel som znieť nahnevane ani otrávene jeho príchodom, no jeho mlčanie ma znepokojovalo.

Vyzeral zamyslene. Mal asi niečo na rozume. Chcel som vedieť, čo to bolo, preto som čakal. Keď však napokon prehovoril, stuhol som.

„Dylan mi ponúkol, pridať sa na jeho stranu."

Nová informácia ma prekvapila a vzápätí znepokojila. Čo mohol mať Dylan na rozume, že sa pokúsil dostať Erica k sebe? Nevedel som, no neveštilo to určite nič dobré. Ešte viac ma však prekvapilo, že mi to Eric zdelil.

„Prečo mi to hovoríš?" Spýtal som sa zamračene.

„Prečo asi?" Odvetil Eric a s nadvihnutým obočím sa na mňa konečne pozrel, akoby to malo byť zrejmé.

Pochopil som, že mi tým chcel zjavne naznačiť, že ponuku odmietol. To ma však tiež samo o sebe prekvapilo. Dylan si zvolil dobrú chvíľu. Eric bol na mňa po hádke určite nahnevaný, takže mal dôvod súhlasiť. Okrem toho mu Dylan mohol poskytnúť peniaze, na rozdiel odo mňa. Zdalo sa, že aj reputáciu si vytváral v škole lepšiu, ako ja. Učitelia ho mali radi a kamošov mal dosť. Tak prečo by Eric odmietal?

Najmä po tom, čo som mu povedal, že mám rád chlapca. Predsa len, dobre som vedel, že Eric teplošov nenávidel. Mal nejeden dôvod obrátiť sa mi chrbtom. Prečo teda tak neurobil?

„Myslel som, že buzerantov nenávidíš." Podotkol som zamyslene, vyrovnaným hlasom. Nebol som nahnevaný. Sám som bol v minulosti rovnaký. Bol to jednoducho fakt.

Eric sa na stoličke vystrel a ruky si prekrížil na hrudi, než mi prezradil:

„Falošných zmrdov nenávidím ešte viac."