DESPERATE

15. Nevyslovené túžby

-Charlie-

Ráno som sa prebudil s úsmevom na tvári. Veselo som roztvoril biele závesy na oknách a roztiahol žalúzie, nechajúc do izby preniknúť slnečné lúče.

Docupkal som k masívnej skrini a zasekol sa na svojom odraze v zrkadle stojacom vedľa. Dlhé pyžamové nohavice s potlačou mačičiek zakrývali moje obviazané koleno, no pevný tlak obväzu som predsa cítil.

Spomienka na to, ako som spadol, keď ma Eric ťahal do uličky vedľa školy, mi ani len nenapadla. Namiesto toho som sa zachvel a pousmial nad Stevnovým sústredeným výrazom, ktorý mal na tvári, keď mi koleno ošetroval.

Zbadal som, ako moje líca zľahka sčervenali a rýchlo pritisol dlane na svoju tvár, snažiac sa potlačiť vlastné vzrušenie. Bol som tak nadšený. Srdce mi napätím bilo a ja som sa nemohol dočkať, až Stevna opäť uvidím.

Natešene som otvoril vysoké dvere skrine a pozorne prešiel pohľadom po každom kúsku oblečenia. Chcel som vyzerať dobre. Z celého srdca som túžil po Stevnovej pozornosti, a tak nebolo divu, že som si vyskúšal najmenej päť párov sukieň a troje šaty, než som sa konečne rozhodol.

Obliekol som si staroružovú, károvanú sukňu, siahajúcu do polovice mojich stehien a biely úzky top s dlhými rukávmi, ktorý svojou pružnosťou zvýrazňoval moju postavu. Na krk som si dal jednoduchú zlatú retiazku a strapaté vlasy si v krátkosti prečesal. Páčilo sa mi, keď vyzerali trochu rozhádzane a neupravene.

Pri česaní som si povšimol ranu kúsok nad ľavým spánkom, no ani tá nezmyla úsmev z mojej tváre. Precízne som ju prekryl make-upom, ktorý som napokon vložil do batôžteka, snažiac sa nemyslieť na všetko zlé, čo ma čaká. Dúfal som, že sa dočkám dňa, kedy make-up v škole potrebovať nebudem. Aspoň teda nie na účely, aké mal teraz, a to zakrývanie čerstvých zranení.

Pobral som sa k dverám, keď mi do oka padla Stevnova šedá mikina prevesená na stoličke. Ani som naňho nestihol prestať myslieť a už bol zas v mojej hlave. Srdce sa mi rozbúchalo pri ďalšej spomienke z včerajšieho dňa, keď mi ju pred odchodom starostlivo požičal.

Keďže vonku bolo už trochu chladno, neodolal som a navliekol ju rovno na seba, nepatrne sa začervenajúc nad vôňou sálajúcou z látky. Skutočnosť, že mu ju budem musieť vrátiť, ma na jednu stranu trochu rozosmútila, no na druhú potešila, keďže som mal dôvod za ním ísť.

A tak som sa veselo pobral so školskou taškou na chrbte do kuchyne, kde na mňa už čakala mama s desiatou v ruke.

„Dobré ránko." Pozdravila a venovala mi pusu na líce, na čo som s úsmevom odzdravil.

„Ako sa má noha? Si si istý, že nechceš ostať doma?" Spýtala sa s obavami v očiach, kontrolujúc pohľadom moje obviazané koleno.

„Nebolí. Vravel som ti, že je to len malá ranka, nemusíš sa báť." Venoval som jej úsmev, za ktorým sa skrývalo menšie klamstvo, no nechcel som, aby sa tým trápila.

Včera večer som jej vysvetlil, že som zakopol a spadol, čo bola vcelku pravda. To, že mi v tom niekto dopomohol, už vedieť nemusela.

„Tak dobre." Odvetila a do batôžku mi vložila dózičku s pripravenou desiatou, v podobe obloženého sendviču.

„A koho že to máš na sebe mikinu? Takú som na tebe ešte nevidela. Je ti nejaká veľká." Obzerala si ma s nakrčeným obočím a menším úsmevom.

Jej otázka ma priviedla opäť na veselé myšlienky a ja som okamžite otvoril ústa v túžbe odpovedať. Rýchlo som sa však zarazil.

Na jazyku som mal totiž ako prvú odpoveď „od kamaráta". No boli sme ja a Steven kamaráti? Nechal by ma niekedy nazvať ho tak? Na druhú stranu, bolo správne odpovedať „od spolužiaka"? Hoci sme niektoré hodiny mali spolu, bol o ročník vyššie a chodil do inej triedy. Neboli sme tak celkom ani spolužiaci...