DESPERATE

❊ Párty

-Charlie-

Ubehli dva týždne od začiatku prázdnin. Väčšina ľudí musela byť šťastím bez seba. No ja nie. Nie, že by mi chýbala škola, či samotné učenie alebo dokonca spolužiaci. Bol som rád, že som sa konečne na pár týždňov oslobodil od všetkých tých odsudzujúcich pohľadov. No pri myšlienke na Stevna...

Ah, túžil som sa vrátiť naspäť. Čakalo ma toľko dní bez neho. Ako som to len mohol prežiť? Cítil som sa tak prázdne.

Smutne som sa prevalil na brucho a siahol po ďalšom obale gumených cukríkov. Snažil som sa nahovoriť si, že mi štvrtý balík nič neurobí, hoci v duchu som si už predstavoval tie kilá, ktoré som za posledný týždeň musel pribrať. Bol som však tak veľmi smutný. Túžil som zaplniť svoju prázdnotu všetkými tými sladkosťami schovanými pod posteľou.

Do úst som si vložil cukrík a prstami sa zasekol na svojich perách. Bez premýšľania som po nich zľahka prešiel a opäť si vybavil Stevnov bozk. Bolo to pravdepodobne po dvadsiatykrát v dnešný deň a po miliónty za posledné dva týždne. Napriek tomu reagovalo moje telo úplne rovnako. Jemne ma striaslo a do líc sa mi okamžite vhnala červeň. Prudko som sa posadil a zložil ruku zo svojich rozochvených pier. Stehná som stisol automaticky k sebe a prudko sa nadýchol.

Len čo som zavrel oči, všetko sa vrátilo. Stevnov pohľad, Stevnovo zovretie mojej tváre, Stevnove pery... Bola to obyčajná pusa, len priloženie perí na pery. No nemohol som si pomôcť. Každá bunka v mojom tele sa búrila, akoby sa vo mne všetko prebudilo.

Skutočnosť, že Stevna ešte viac ako mesiac neuvidím, ma náhle prudko schladila a donútila klesnúť naspäť na posteľ. Potichu som zakňučal a do rúk zobral mobil, snažiac sa prísť na iné myšlienky.

Začal som listovať instagramom a po chvíli zastal na Louisovej fotke pridanej pred ôsmymi minútami. Bola to selfie s Travisom. V pozadí bola kopa ľudí, ktorých som poznal zo školy a vzduch pretínali farebné svetlá. Moju pozornosť však zaujalo niečo úplne iné. Konkrétne niekto.

Pri pohľade na Stevna sediaceho v rohu miestnosti som ihneď spozornel. V kresle vedľa neho sedel Ryan a rozprávali sa s ďalšími ľuďmi, ktorých som už nevidel. Jediné, čo však bolo podstatné, bola Stevnova prítomnosť. Netušil som o koho párty išlo, ani kde to bolo, no musel som tam ísť. Hneď.

Vytočil som Ryanovo číslo a mobil dal na hlasitý odposluch. Natešene som prešiel ku skrini a vzrušene sa začal prehrabovať všetkými vecami. Akurát som si premeriaval krátke ružové šaty na ramienka, keď sa ozval Ryanov hlas:

„Áno?" Spýtal sa cez hlasnú hudbu v pozadí.

„Ryan," pribehol som k telefónu na posteli, „kde si?"

„Ehmm práve teraz na jednom večierku s chalanmi. Prečo? Potrebuješ niečo?"

„Kde to je?" Spýtal som sa s nekontrolovateľným úsmevom.

„Čo?" Spýtal sa zmätene.

„Tá párty." Zasmial som sa, „pošli mi prosím adresu."

„Chystáš sa prísť?" Ozval sa prekvapene s neistotou v hlase, ktorú som si však nevšímal a bez váhania súhlasil.

„Uh, nie som si istý, či by si sem mal ísť." Povedal opatrne, „neber to zle, no je tu veľa ľudí a alkoholu."

„Prosíííím." Môj prosebný tón ho však nepresvedčil.

„Charlie, naozaj to tu nie je veľmi bezpečné. Čo keby si ostal dnes večer doma a zajtra by sme šli von? Hm?" Navrhol s nádejou v hlase, no ja som sa nevzdával. Nemohol som. Nie keď šlo o Stevna. Tak veľmi som ho túžil vidieť.