DESPERATE

25. Pravda

-Charlie-

Zišiel som dole schodmi až na prízemie a konečne si zhlboka vydýchol. Uprostred prázdnej chodby sa mi hneď uľavilo. Dylanova prítomnosť bola na nevydržanie a o jeho desivých očiach som ani nerozprával. Bál som sa, že mi niečo spraví. Našťastie sa tam ale objavil Eric a ja som s falošným sebavedomím odkráčal preč, hoci pravdou bolo, že som sa doposiaľ neprestal chvieť.

Ohromene som sa zahľadel na svoju trasúcu sa ruku zovretú v päsť. Nechcelo sa mi veriť, že som to naozaj zvládol. Naozaj som práve čelil Dylanovi? Dokonca...som sa mu vyhrážal.

Ó Bože, nad tou myšlienkou ma chytali mdloby. Mal som chuť zošuchnúť sa na zem a poriadne to predýchať, no nechcel som sa zdržiavať v škole. Nie len že som sa bál, že sa Dylan čoskoro vráti, ale taktiež ma ťažilo klamstvo, ktoré som Stevnovi nahovoril. Povedal som mu, že som išiel iba na röntgen ruky a čoskoro sa za ním vrátim.

Nemohol som preto strácať čas. Vybral som sa na otrasených nohách vpred a dúfal, že Steven nič nezistil. Netušil som, ako by reagoval, ak by sa dozvedel, že som išiel sám za Dylanom. Niečo mi hovorilo, že veľmi pokojne nie. Predsa len mi neustále nahováral, aby som sa od neho držal čo najďalej.

Nevedel som si ale pomôcť. Predstava toho, ako by som len zdeptane sedel v nemocničnej izbe, zatiaľ čo Steven bol v bolestiach a moji rodičia v smútku, ma nesmierne ničila. Dúfal som, že som Dylana zastrašil dostatočne na to, aby sa konečne uvedomil a dal nám pokoj.

Istá časť mňa mi napriek tomu našepkávala, že veci sa tak ľahko nevyriešia. Radšej som svoje obavy ale zatlačil do úzadia mysle a siahol na kľučku vchodových dverí školy. Zastavil som, keď môj pohľad spadol na farebný plagát vyvesený cez stred dverí.

Prešli mnou zmiešané pocity. Každoročný zimný ples, ktorý organizovala naša škola, sa mal konať už o pár týždňov, na konci decembra. Vždy ma to dokázalo nadchnúť, no pravdou bolo, že som tam nikdy nešiel. Nemal som na to dôvod. Nikto ma nikdy nepozval a kamarátov, s ktorými by som šiel, som nemal.

Vedel som, že tento rok boli už veci inak. Avšak situácia v akej som sa nachádzal mi neprišla práve vhodná na podobné akcie. A tak, hoci bolo ísť na koncoročný ples vždy mojou túžbou, odtrhol som oči od kusu papiera a vyšiel z dverí, nechávajúc moje hlúpe nádeje za sebou.

...

Cez zadný vchod som prekĺzol do nemocnice a nenápadne prebehol do svojej izby, kde som sa prezliekol naspäť do nemocničných nohavíc a košele. Zatúžil som tu už mať svoje oblečenie. Vzápätí som si spomenul, že mi ho rodičia dnes mali doniesť. Mali prísť a...porozprávať sa so mnou.

Nepatrne som sa striasol a pokúsil sa upokojiť svoje srdce, ktoré sa okamžite splašilo. Ah, mal som radšej v noci premýšľať nad tým, čo im poviem, namiesto toho, ako skonfrontujem Dylana. Pozrel som na hodinky a zauvažoval kedy prídu. Mohli tu byť každú chvíľu.

Chcel som dovtedy ísť za Stevnom, ktorému som sľúbil, že hneď, keď z vyšetrením skončím, prídem naspäť. Netušil som, koľko mi to trvalo. Dúfal som ale, že nič nepostrehol.

Prezlečený som sa vydal cez chodbu do Stevnovej izby. Len čo som však zvnútra započul hlasy, zarazil som sa. Zvraštil som obočie, zapremýšľajúc kto mohol byť vo vnútri. Nechcel som rušiť jeho rozhovor. V momente keď som však rozoznal hlas osoby, moje oči sa rozšírili a ja som zdesene vtrhol dnu.

Zastal som vo dverách a zahľadel sa na osoby sediace vedľa Stevnovej postele. Všetky moje zmysli vystrelili do pozoru a ja som sa nechápavo spýtal: