DESPERATE

Epilóg

-Charlie-

Jemný vánok ovial moju tvár a ja som prekvapene zaklipkal očami, zahľadiac sa na biely strop. Napriek tomu, že mi bol výhľad neznámy, vládol vo mne pokoj, aký som už dlho necítil.

Na tvári sa mi rozlial úsmev, keď som zbadal spiaceho Stevna. Načiahol som sa k jeho tvári, zloženej na lôžku vedľa mojej obviazanej dlane a bez dychu prešiel prstami po jeho líci. Hruď sa mi pod návalom náhlych emócii zovrela a v očiach som ucítil slzy šťastia.

Bol som doma.

„Steven," zašepkal som. Hoci som ho sčasti budiť nechcel, nedokázal som vydržať nerozprávať sa s ním.

Rozospato sa obtrel o moju ruku, než zažmurkal a zdvihol ku mne svoju unavenú tvár. Jeho pohľad sa okamžite rozjasnil a po spánku v jeho očiach nebolo odrazu ani stopy.

„Charlie," vydýchol v šoku a vzápätí si ma pritúlil do tesného objatia, ktoré som mu s rovnakou dychtivosťou opätoval. Zhlboka som sa nadýchol jeho vône, avšak jediné, čo som zacítil boli pozostatky štipľavého dymu. Nos ma začal okamžite páliť a ja som sa nahlas rozkašľal.

„Si v poriadku?" vyhŕkol vystrašene a rýchlo sa odo mňa odtiahol.

V pľúcach ma pichalo, no pokúsil som sa bolesť ignorovať. S úsmevom som si Stevna premeral, stále neveriac, že je predo mnou. Môj pohľad zastal na obväze, vykúkajúcom z pod jeho trička.

„Pre Boha," vydýchol som nešťastne, nezranenou rukou si prekryjúc ústa.

„Neboj sa, nič to nie je," prehovoril rýchlo, keď zbadal slzy, kopiace sa v mojich očiach, „hojí sa to. Budem v poriadku."

Napriek jeho slovám sa moja pera neprestávala chvieť.

„Tak veľmi som sa o teba bál," prezradil som.

„Ja tiež. Nevieš si predstaviť, akú paniku som cítil, keď som videl ten horiaci dom. A keď sme ťa potom uvideli ležať v snehu... myslel som si, že bolo neskoro."

Objal som ho ešte raz, pevnejšie. V jeho náručí mi už nič nehrozilo.

„Kde sú moji rodičia?" spýtal som sa neisto.

„Sú tu. Neodišli z nemocnice, od kedy ťa sem včera doviezli," upokojil ma Steven.

Akoby nás počuli, dvere sa otvorili a ja som zbadal strhané tváre rodičov. Obaja sa však spamätali, len čo ma uvideli. Šťastne ku mne pribehli a vyobjímali ma s rovnakou úľavou, aká panovala aj v mojom vnútri.

„Mrzí ma to," šepkala mi mama do ucha, nepúšťajúc ma z náruče, „tak veľmi ma to mrzí."

„Aj mňa," hlesol som so slzami na krajíčku a vrúcne vyobjímal aj ocka. Jeho hlboké dýchanie a pevne zavreté oči mi napovedali, ako veľmi sa o mňa bál.

Naše radostné zvítavanie onedlho prerušilo zaklopanie na dvere a v izbe sa zjavil muž v policajnej uniforme.

„Zdravím, Charlie," podal mi ruku, len čo podišiel bližšie a milo sa usmial, „počul som, že si sa prebral. Ako sa cítiš?"

„Dobre," odvetil som automaticky a pozoroval, ako si prisunul stoličku pred moje lôžko.

„Potrebujem sa s tebou porozprávať o všetkom, čo sa stalo. Myslíš, že to zvládneš? Veľmi by to pomohlo nášmu vyšetrovaniu," prihovoril sa ku mne s nádejou.

„J-ja, a-asi, asi to zvládnem," prikývol som roztrasene. Vedel som, že skôr či neskôr, by ma vypočúvali tak či tak. Boli totiž len dve osoby, ktoré o tom mohli hovoriť.