DESPERATE

35. Spútaný

-Charlie-

Prevaľoval som sa z jednej strany na druhú a v duchu sa neustále preklínal. Musel som byť blázon. Musel som byť jednoducho úplne šialený. Ah, nemohla to byť pravda. Ako som sa mohol zamilovať do niekoho, kto bol presnou kópiou človeka, ktorého som nenávidel najviac na celom svete. Prečo by som niečo také robil? Určite som bol psychicky chorý, iné vysvetlenie nebolo.

Chcel som namietať...povedať, že to nebola pravda...že sa Steven mýlil. Avšak nemohol som. Pretože to tak bolo. Nikdy pred tým mi to nenapadlo. Nikdy som ani nepomyslel na to, ako veľmi podobní si boli.

Steven sa mi zapáčil vo chvíli, keď som ho po prvé uvidel. V tom momente, som si povedal, že to musí byť on. Hoci rozprával odmerane a jeho oči boli desivé a chladné, spôsob, akým si ma celého premeriaval, vo mne vyvolával vzrušenie a túžbu spoznať ho. Všetko na ňom sa mi páčilo. Prečo som si to však nikdy nedal dokopy? Prečo mi nikdy nenapadlo, že to boli práve veci, ktoré ho spájali s človekom v mojej minulosti...

Steven mal pravdu. Správal sa ku mne vždy hnusne, no napriek tomu som od neho nedokázal odtrhnúť oči. Chcel som, aby ma mal rád. Podvedome som si ho ale možno zamieňal so svojím otcom...

Tvár som zaboril do vankúša a nahlas zakňučal. Nebol som si viac ničím istý. Vlastná myseľ ma zradila. Čo ak boli moje pocity celý čas neúprimné? Čo ak som klamal seba aj Stevna? Len pri tej myšlienke som si prial udusiť sa svojím vankúšom. Nanešťastie ma relefexy prežitia donútili vynoriť tvár a prudko sa nadýchnuť.

Zronene som sa prevalil naspäť na chrbát a pozrel na hodiny. Nechcel som ísť do školy. Steven sa so mnou od toho dňa nerozprával. Bolo zjavné, že sa mi celý čas vyhýbal. Cez prestávky v škole som naňho nedokázal vôbec natrafiť a ak sa tak náhodou stalo, úplne ma ignoroval.

Zaslúžil som si to. Zaslúžil som si už nikdy nevyjsť zo svojej izby a radšej tu zahynúť za svoje chorobné zmýšľanie.

Napriek tomu som nemal na výber. Vedel som, že ak nezídem dole sám, mama ma príde zobudiť. Myšlienka na rodičov ma donútila opäť nahlas zakvíliť. Dostal som chuť schovať sa naspäť pod paplón, no odolal som. Namiesto toho som sa konečne vyštveral z postele a pokúsil sa nemyslieť na situáciu medzi mnou a rodičmi.

Ako bez duše som sa dovliekol ku skrini. Záležalo ešte vôbec na tom, čo som mal oblečené? S pohľadom upreným do prázdna som vytiahol to prvé, čo mi prišlo pod ruku. Zmätene som sa zahľadel na neveľký kus látky v ruke a zbadal krátku minisuknu.

Bola to sukňa, kvôli ktorej sa na mňa Steven kedysi nahneval. Zatiahol ma do triedy a povedal, aby som si ju neobliekal, pretože je to nebezpečné. Prešli mnou zimomriavky, keď som si spomenul na to, ako sa ma vtedy dotýkal. Vzápätí som však zosmutnel. Prečo sa to len muselo pokašľať. Prial som si, aby sa o mňa Steven staral, tak ako vždy.

Do hlavy mi udrel nápad a ja som napäto zadržal dych. Ak by som si na seba sukňu obliekol, reagoval by Steven tak ako vtedy? Bol by nahnevaný, že som ho neposlúchol? Potom by ma zatiahol do triedy a trochu by mi možno vynadal... avšak ja by som mal konečne šancu porozprávať sa s ním!

Vedel som, že tým Stevna nahnevám...že to bolo hlúpe a detinské...no pokiaľ to znamenalo, že si ma konečne všimne a ja sa s ním porozprávam, neváhal som.

Obliekol som si tenký biely rolák a navliekol na seba staroružovú sukňu s vysokým pásom. Siahala do polovice mojich stehien a obopínala každú časť môjho tela. Celý outfit pôsobil veselo a roztomilo, ale taktiež nesmierne sexy. Dúfal som, že v Stevnových očiach tak budem vyzerať tiež.