DESPERATE

38. Snehová víchrica

-Charlie-

V hlave mi bolestivo pulzovalo, keď som sa prebral. Nepamätal som si, kedy, ani kde sa mi podarilo zaspať. Oči ma však štípali od únavy, akoby to nebolo dlhšie ako pár minút, čo som oddychoval.

Načiahol som sa k nočnému stolíku po mobil, aby som zistil koľko je hodín. Keď som ale nič nenahmatal, vykašľal som sa na to a prevalil sa na druhý bok. Zaboril som tvár do mäkkého paplónu a pousmial sa nad jeho sviežou vôňou. Mama musela zmeniť prací prášok, pretože takú vôňu som nepoznal. Moja posteľ sa zdala takisto pohodlnejšia, ako kedykoľvek pred tým. Nerozumel som teda, prečo som sa tak zle vyspal. Telo ma bolelo ešte viac, ako po tom, čo ma Steven dvakrát pomiloval v hotelovej izbe.

„Milujem ťa." Započul som v mysli Stevnove slová, ktoré zo seba tak nečakane vychrlil a odrazu som sa cítil, akoby som sa vznášal vo vzduchu. Vzápätí mi v ušiach zaznel desivý ohlušujúci výstrel a ja som od ľaku roztvoril oči.

Čo to bolo za spomienku? Bolo to len pozostatkom zabudnutého sna? Pomyslel som si, no nemal som čas venovať sa úvahám. Moju pozornosť si celú uchvátilo prostredie, v ktorom som sa nachádzal. Niečo bolo zle. Váhavo som sa posadil a zamračene skúmal svoju izbu. 

Premohol ma zvláštny pocit. Ružové steny sa zdali byť sýtejšieho odtieňa ako pred tým. Moja veľká biela skriňa nachádzajúca sa oproti oknu, stála takisto na trochu inom mieste, ako som si ju pamätal. Všetko sa zdalo byť posunuté. Akoby to tu niekto obrátil hore nohami a následne všetko poupratoval. Zahľadel som sa na posteľ, v ktorej som doposiaľ ležal a zamračene prešiel rukou po jej povrchu. Pohľadom som zablúdil k plyšovým zvieratkám, sediacim v rohu. Všetky vyzerali na chlp rovnako, no predsa pôsobili tak cudzo, akoby ma k nim nič nespájalo. Rovnako ako k celej tejto izbe.

Strhol som zo seba paplón a prešiel k oknu. Musel som sa zbaviť toho nepríjemného pocitu. Odhrnul som biele záclonky a zatiahol za šnúrku od zatiahnutých vonkajších žalúzii, cez ktoré sa do izby snažili predrať slnečné lúče. Žalúzie sa však ani nepohli. Bolo to zjavne pokazené.

Otočil som sa naspäť k ružovým stenám a vybral sa tentoraz rovno k dverám. Bez váhania som vybehol z izby, v túžbe nájsť svojich rodičov a uistiť sa o tom, že je všetko v poriadku.

Vzápätí som strnul v pohybe. Moje brucho sa stiahlo v bolestivom kŕči z náhlych mdlôb, ktoré ma premohli, pri pohľade na neznáme miesto. Bol som si istý, že chodba predo mnou nebola súčasťou nášho domu.

Obrátil som sa naspäť za seba a zmätene pozrel na svoju izbu, spočívajúcu na rovnakom mieste. Stočil som sa naspäť pred seba a roztrasene vydýchol pri pohľade na neznámy zvyšok domu. Nedávalo to zmysel. Akoby sa za dverami mojej izby nachádzal celkom iný svet...akoby som sa po prechode cez prah náhle teleportoval na úplne iné miesto.

Klesol som na kolená a oprel sa o studenú dlážku. Zavrel som oči a zhlboka sa nadýchol, snažiac sa udržať svoj žalúdok pokope. Prstami som zablúdil k svojmu lícu a z celej sily sa uštipol. Keď som otvoril oči a zbadal rovnaké neznáme dlaždice, skúsil som to zopakovať aj druhý krát. Žiadna zmena ale nenastala.

Do očí sa mi natlačili slzy. Bola to odporná nočná mora. Taká, z ktorej nebolo možné prebrať sa, kým ju nedosnívam dokonca.

Z diaľky som započul šramot kuchynského riadu a stočil pozornosť na koniec chodby, kde svietilo svetlo. Chvíľu som váhal, než som sa rozhodol postaviť a vybrať sa k miestu.

Vedel som, že sa jednalo o nočnú moru, a tak som nemal žiadne kladné očakávania z toho, čo na mňa číha. Čím rýchlejšie som sa však nechal vystrašiť svojím snom, tým skôr som sa z neho mohol dostať. Nebola iná cesta, ako si tým celým prejsť. Túto postupnosť som dobre poznal.