DESPERATE

34. Podoba

-Charlie-

Prebudil som sa v tme. Nechápavo som sa rozhliadal okolo seba a snažil sa prísť na to, kde to som. Moje oči si po chvíli na tmu privykli a obrysy nábytku v zatemnenej miestnosti sa stali zreteľnejšími.

Vstal som zo zeme a oprášil si šaty. Len čo som spravil krok vpred, drevená podlaha pod mojimi nohami zaškrípala. Nepríjemný zvuk ma trochu naľakal. Po chvíli som ale pokračoval ďalej a končekmi prstov skúmal drevené dosky, prekrývajúce jediné okno v izbe. Z druhej strany som započul dážď. Túžil som vidieť, čo bolo vonku, no dosky boli na okne pevne pribité a úzke škáry medzi nimi nechávali všetko len na samotnej predstavivosti.

Podišiel som do rohu a skontroloval komodu, ktorej šuflíky boli nanešťastie pozamykané. Následne som obišiel širokú posteľ v strede izby a prešiel k najtmavšiemu rohu celej miestnosti. Žmúril som na zvláštne nesúmerné obrysy, no netušil som, čo to bolo. Spravil som krok bližšie a siahol k miestu s nádejou, že nahmatám dvere.

Moju ruku načiahnutú vo vzduchu vzápätí čosi pevne schmatlo a ja som vykríkol. Prudko som sa vytrhol zo zovretia a so zdesením dopadol na zadok.

Vonku sa zablýskalo. Cez zatemnené okná sa predrali lúče svetla a miestnosť na krátky okamih rozjasnili. V jedinej sekunde som uvidel strašidelného muža sediaceho v kresle a s výkrikom sa odplazil preč.

Nemotorne som sa postavil naspäť na nohy a pri ďalšom hlasnom zahrmení zbadal na opačnej strane izby dvere. Rozbehol som sa k nim a kľučku bez váhania stlačil. Dvere boli však zamknuté.

Za sebou som započul šuchotanie a vyľakane sa otočil. Muž pomaly vstal z kresla a usmial sa na mňa.

„Kam sa ponáhľaš?"

Len čo vykročil ku mne, zameral som sa naspäť na dvere a zo všetkých síl do nich začal búchať.

„Je tam niekto?! Otvorte!!"

Prudko som trhal kľučkou, avšak mohutné dvere sa ani nehli. Podlaha pod ťažkými krokmi muža praskala a jeho intenzívny pohľad som cítil zabodnutý v chrbte. Vedel som, že sa blížil.

„Nikto tu nie je." zasmial sa, vyvolajúc vo mne beznádej.

„N-nie, nepribližuj sa," rozplakal som sa.

„Prosím," búchal som do dverí.

Po chrbte mi prebehol mráz, keď som na krku ucítil jeho horúci dych. Z úst mi uniklo vystrašené zhíknutie.

„Zobuď sa," započul som z diaľky niečí hlas. Bol som príliš ochromený strachom z muža stojaceho za mojím chrbtom na to, aby som dokázal vstrebať cudzie slová.

Muž ma schmatol za plecia a prudko stočil k sebe. Pri pohľade do známej tváre svojho otca som sa nahlas rozkričal a prebral sa z nočnej mory.

So zhrozeným výkrikom som sa na posteli odsunul do opačného rohu a v strachu ostal hľadieť na vysokú robustnú postavu stojacu predo mnou.

Nebol to sen. Prišiel si po mňa.

-Steven-

„Charlie?" prehovoril som neisto a nervózne skúmal jeho zhrozenú tvár.

Po chrbte mi prebehli zimomriavky. Hľadel na mňa rovnako, ako kedysi dávno na školskom výlete, keď mu preskočilo. Akoby to bol niekto úplne iný...akoby ma ani nespoznával.

„Charlie, t-to som ja...Steven." Spravil som váhavý krok vpred. Bál som sa snáď ešte väčšmi ako on.

„Prosím, povedz niečo." Hlesol som zúfalo, dúfajúc, že som sa mýlil...že sa mi to celé len zdalo. Nebol som pripravený na viac prekvapení. A už vôbec som nebol pripravený na čokoľvek, čo sa ukrývalo v tých jeho dvoch tajuplných očiach.