DESPERATE

39. V plameňoch

-Charlie-

Po tom, čo sme vstúpili naspäť do domu, utrel som si mokré oči a zaťal drkotajúce sa zuby. Oblečenie som mal navlhnuté a studené. Neprestajne som sa triasol, kým mnou lomcovala zima. Chlad ale nebol jediným dôvodom mojej triašky.

Hrôza ma neopúšťala ani keď sa muž niekam vytratil a ja som na prízemí osamel.

Predstavy úniku ma spolu s nádejou opustili a tie najhoršie možnosti naplnili moju myseľ. Obavy z toho, že tu ostanem už navždy a nikto ma nikdy nenájde... nikto ma nezachráni. Rukami som si objal trup.

Zo schodiska sa ozvali kroky a ja som zdvihol tvár. Muž niesol v rukách uterák a netváril sa po mojom predošlom konaní vôbec nadšene.

„Osprchuj sa a prezleč sa do suchých vecí," nakázal mi stručne, „potom príď za mnou. Prejdeme k prvému váženiu."

Chvíľu som naňho hľadel a v hrdle dusil ďalšie prosby, no napokon som to vzdal. Vedel som, že nič čo poviem, nezmení jeho názor a bál som sa skúšať jeho trpezlivosť. Napokon som ho poslúchol a rýchlo opustil jeho prítomnosť.

Až po niekoľkých minútach strávených pod horúcim prúdom vody, v malej kúpeľni, ktorá bola takisto detailnou kópiou tej mojej, som sa prestal triasť a môj dych sa spomalil. Adrenalín ma opustil a ja som v sprchovom kúte klesol na kolená. Horúca voda zo mňa nedokázala zmyť pochmúrne myšlienky, ani zúfalstvo, ktoré som cítil. 

„Toto. Je od teraz tvoj domov."  V hlave sa mi ozývali desivé slová muža, ktorý ma mal zo všetkých ľudí na svete ochrániť. Po celý čas som neprestával odmietavo krútiť hlavou.

Vyšiel som zo sprchy a obliekol sa do suchého trička a dlhých teplákov. Otvoril som kôš na pranie a mienil doňho zahodiť špinavé veci z dnešného dňa, keď som náhle zbadal svoje vlastné oblečenie. Bola to sukňa a blúza, v ktorých som sem prišiel.

S ťažkou hruďou som ich vytiahol z koša na bielizeň a s oblečením v rukách skĺzol na zem. Bola to prvá vec, ktorá nepôsobila cudzo v tomto odpudivom dome. Prstami som prechádzal po známom materiály a snažil sa upokojiť svoje rozbúrené nervy, premýšľajúc nad domovom.

Na povrchu látky som ucítil malý hrboľ a pozornosť presunul k vrecku sukne. Zablúdil som do vnútra a vytiahol zlatú retiazku. Moje srdce sa okamžite prudko rozbúchalo pri pohľade na rozbitý prívesok. Spomenul som si, že som ho nikdy nevyhodil.

Do žíl sa mi vliala nová energia. Prívesok som zo zatajeným dychom roztvoril a rýchlo si prekryl ústa, aby som od radosti nezvýskol, keď som zistil, že malý čip bol stále vo vnútri. Do očí sa mi natisli slzy úľavy. Vedel som, že to znamenalo, že bude všetko v poriadku. Rodičia ma už určite hľadali a bolo len otázkou času, kedy si po mňa prídu. To vedomie mi dodalo odvahu, ktorú som potreboval na to, prežiť až do samého konca.

...

„Postav sa na váhu," prikázal a odstúpil sa o kúsok ďalej, aby na mňa mal dobrý výhľad. Mikinu som si pritiahol bližšie k telu, snažiac sa zahaliť pred súdiacimi očami, avšak z nespokojného zvuku, ktorý vydal, som pochopil, že si ju mám dať dole. Nasledovalo moje tričko. Nervózne som sa ošil a dúfal, že si nohavice ponechám. Keď však nič nepovedal, nechal som ich na sebe.

Postavil som sa na váhu, no očami som sa neodvažoval skĺznuť k nohám. Bol som si istý, že číslo, nad ktorým by som sa pyšne usmial, nebolo číslo, aké by chorého muža, stojaceho predo mnou potešilo.

Ten sa však tiež ihneď nezahľadel na váhu. Namiesto toho si ma so záujmom premeriaval.

Dlhými prstami prešiel po mojich odhalených ramenách. Snažil som sa pod jeho dotykom nechvieť, no nedarilo sa mi to.