DESPERATE

20. Tajomstvo

-Charlie-

Nedokázal som pochopiť, na čo sa to pozerám. Ako to bolo možné. Prečo. A hlavne...kto...kto to len spravil.

Znovu som si prečítal názov článku a ucítil, ako sa mi do očí ženú slzy.

„Jediný syn zakladateľov preslávenej archeologickej firmy je adoptované dieťa?"

V ušiach mi zvonilo. Celý krk ma náhle škriabal a ja som sa nevedel nadýchnuť. Z očí mi vytryskli slzy a hruď naplnila neznesiteľná bolesť. V tej chvíli som si prial zmiznúť. Naozaj zmiznúť. Jednoducho sa vypariť zo zemského povrchu.

Potreboval som sa odtiaľ čo najskôr dostať. Spanikáril som a skôr než som si uvedomil, čo to robím, utekal som preč. Myseľ som mal otupenú, hruď stiahnutú strachom a srdce rozlámané.

Pravdupovediac som si nevybavoval, ako som vybehol zo školy. Vedel som len, že bežím naspäť domov. Preč od všetkých ľudí, od všetkých intríg a taktiež...preč od pravdy.

Tajomstvo, ktoré som sa snažil celý život utajiť, spomienky, na ktoré som sa pokúšal od šiestich rokov zabudnúť, moje detské ja ukryté vo mne...to všetko sa náhle dralo na povrch. Bol koniec.

Roztrasenou rukou som odomkol dvere od domu a vtrhol dnu. Bol som nadovšetko rád, že rodičia boli v práci. Túžil som byť sám. Chcel som sa len stočiť do klbka, zavrieť oči a už nikdy sa neprebudiť. Moje vlastné myšlienky ma donútili strhnúť sa. Rýchlo som pokrútil hlavou, vyberúc sa k schodisku. Uprostred domu som však prudko zastal. Celý svet sa mi zatočil pred očami, až mi z toho vzápätí prišlo zle.

Pokúsil som sa to udržať v sebe a vydal sa hore schodmi. V polovici cesty mi mysľou prebehli slová napísané v článku a môj žalúdok sa opäť bolestivo skrútil. Rýchlo som sa rozbehol do izby a vbehol do svojej kúpeľne, kde som sa rovno naklonil nad záchod a všetko zo seba vypustil.

Adoptované dieťa. Adoptované dieťa. Tie slová mi vírili v mysli, spolu so všetkými tými znechutenými pohľadmi.

Celá hlava ma bolela, rovnako ako brucho, ktorého obsah som vyprázdnil do záchodovej misy. Oprel som sa o stenu vedľa záchodu a snažil sa spomaliť svoj zrýchlený dych. Mal som pocit, že o chvíľu odpadnem.

Ako sa to dostalo vonku? Kto to napísal? Kto to zistil?

Až vtedy mi do hlavy udrelo poznanie.

Jediný človek, ktorý o tom vedel...Jediný človek, ktorému som to povedal...nebol nikto iný, ako on.

Steven.

Cítil som sa, akoby sa čas v tej chvíli zastavil. Moje telo stuhlo a myseľ prestala pracovať, snažiac sa zavrhnúť tak neznesiteľnú predstavu. A vzápätí mi v ušiach odzneli Jamieho včerajšie slová.

„Mal by si sa od neho držať čo najďalej."

„Ublíži ti."

„Steven nie je schopný milovať."

Hruďou mi prešla ostrá bolesť, tak silná a zničujúca. Roztriasol som sa a slzy, ktoré ešte nestihli zaschnúť sa začali znovu valiť z mojich očí. Moje telo pohltila panika. Cítil som sa, akoby mi niekto vyrazil dych.

Skutočnosť, že sa so mnou predošlé dni len zahrával ma v jedinej chvíli úplne zničila. Stavil sa s niekým? So svojimi kamarátmi? Bolo to naozaj iba o ďalšej, hlúpej stávke? Bol Steven niečoho takého schopný?

Hoci som na všetky otázky odpoveď nepoznal...tej poslednej som si bol kruto vedomý. Bol. Steven bol schopný čohokoľvek. Pretože Jamie mal zrejme pravdu...